Keď hokejový útočník BRANISLAV RAPÁČ cestoval na prvý tréning letnej prípravy, dozvedel sa od doktora krutú správu. Pre vrodený gén musí ukončiť kariéru.

Kariéru, počas ktorej zanechal stopu najmä na slovenských klziskách, kde vystriedal osem klubov najvyššej súťaže a odohral v nich vyše 600 zápasov.

Sportnet sa s ním stretol v jeho rodnej Spišskej Novej Vsi a Rapáč v obsiahlom rozhovore hovoril o svojej kariére, o slovenskom hokeji aj o svojej budúcnosti.

Tá bude pokračovať v klube HK Spišská Nová Ves, kde je spolumajiteľom a jej dres obliekal od postupu do extraligy. Za päť rokov Spišiaci s Branislavom Rapáčom ako kapitánom a asistentom generálneho manažéra získali striebro, bronz aj pohár pre víťazov základnej časti.

„Keď som sa sem vracal, myslel som si, že ak sa nám podarí dva či tri roky udržať extraligu, bude to obrovský úspech. Hovoril som si, že nám tu pomaly postavia sochu, pretože dovtedy sa tu hokej hral väčšinou na spodku tabuľky,“ vravel po skončení kariéry 33-ročný útočník.

„Úprimne poviem, že dnes by som to, čo som zažil v Spišskej Novej Vsi, nevymenil ani za účasť na majstrovstvách sveta. To, čo som tu prežil, má pre mňa ešte väčšiu hodnotu.“

Začnime tým najaktuálnejším – nedávno ste pre zdravotné dôvody oznámili koniec hráčskej kariéry. Prečo ste museli skončiť?

Chcel som pokračovať. Správu o tom, že už nebudem môcť hrať, som sa dozvedel cestou na prvý tréning letnej prípravy s naším kondičným trénerom. Bola to veľmi nepríjemná správa. Zavolali mi z košickej nemocnice, kde som absolvoval genetické testy, že mám gén spojený so srdcovým ochorením, pri ktorom už nie je možné pokračovať v profesionálnom športe. Bol to veľký šok, ale život ide ďalej.

Zistilo sa to až teraz, alebo ste ten gén mali celý život?

Ten gén mám od narodenia, len som o tom nevedel. Postupne sa však u ďalších členov našej rodiny začali objavovať zdravotné problémy. Keďže ich mali najbližší príbuzní, automaticky som išiel aj ja na genetické testovanie. Výsledky ukázali, že to mám tiež.

Bola ešte možnosť nejak s tým bojovať, prípadne to liečiť?

Nie, je to tak vážne, že pokračovanie vôbec nepripadalo do úvahy.

Ako ste sa s tým zmierili?

Musím povedať, že som to mal podstatne jednoduchšie ako hráči, ktorí celý život robia len hokej a nemajú žiadny plán B. Samozrejme, hokej mi bude chýbať, veď som ho hrával od piatich rokov. Ale keďže som spolumajiteľ klubu a na dennej báze zostávam v hokejovom prostredí, je to pre mňa o niečo jednoduchšie.

V klube budete pokračovať ako asistent trénera pri A-tíme a už ste aj odštartovali prípravu. Ako to ide?

Zoznamujem sa s novou úlohou. Nie je to pre mňa úplne nové, pretože som už v minulosti párkrát bol na striedačke, keď bolo potrebné pomôcť klubu. Aj minulú sezónu som bol pri A-tíme na konci ročníka v niekoľkých zápasoch, takže už niečo o tom viem. Teraz do toho pôjdem oveľa hlbšie. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať. Najskôr musím zistiť, či ma táto práca bude baviť a napĺňať.

Asi to bude špecifické aj tým, že ste ešte donedávna boli spoluhráčmi a teraz ich budete trénovať. Nebude to viac kamarátske?

Ja si to nemyslím. Päť rokov som bol kapitánom mužstva, takže si myslím, že s rešpektom nebude problém. V našom klube sme vždy fungovali na rodinnej a kamarátskej báze. Máme zdravú partiu aj zdravé jadro mužstva. Chalani rešpektujú trénerov a netreba ich do ničoho nútiť. Sú pracovití a chcú sa zlepšovať sami od seba, takže v tomto nevidím žiadny problém.

Poďme sa teraz trochu obzrieť za vašou kariérou. Pred piatimi rokmi Spišská Nová Ves postúpila do extraligy a vy ste opustili Slovan, aby ste sa vrátili domov. Aké bolo toto rozhodovanie?

Ťažké. So Slovanom som bol dohodnutý na pokračovaní spolupráce a ešte pred play-off sme súhlasili, že zostanem. Potom však Spišská Nová Ves postúpila do extraligy. Už rok predtým som bratovi pomáhal s klubom. Počas covidu sme spolu obchádzali sponzorov. Bol som už do fungovania klubu hlboko zapojený. Vytvoril som si k Spišskej silnú citovú väzbu. Navyše je to môj rodný klub a domov, takže ma veľmi lákalo vrátiť sa.

Celé moje okolie však bolo proti - vtedajšia partnerka, rodičia aj rodina. Odísť zo Slovana do Spišskej, keď mám možnosť pokračovať v Bratislave, nie je bežné rozhodnutie. Ja som však vnútorne cítil, že to bude najlepšie pre môj život aj kariéru. Rozhodol som sa tak a dnes môžem povedať, že to bolo jednoznačne moje najlepšie hokejové aj životné rozhodnutie.

Dnes už mnohí vnímajú Spišskú Novú Ves ako stabilného extraligistu. Získali ste striebro aj bronz. Aké však boli úplné začiatky po postupe?

Bolo to veľmi ťažké. Keď porovnám klub vtedy a dnes, rozdiel je obrovský. Klub síce stále funguje na rodinnej báze, ale fungovanie A-tímu sa nedá porovnať. Dnes je to násobne profesionálnejšie prostredie ako to, do ktorého som vtedy prišiel.

Nedávno sme sa na tom smiali. V prvom extraligovom roku sme zahraničných hráčov ubytovávali po rôznych penziónoch, pretože sme im ani nevedeli nájsť poriadne bývanie. Klobúk dole pred tými chalanmi, že v takých podmienkach dokázali fungovať.

Dnes je klub na úplne inej úrovni. Starostlivosť o hráčov, komfort, strava, wellness, kondiční tréneri, fyzioterapeuti – vo všetkom sme sa posunuli míľovými krokmi dopredu. Myslím si, že dnes patríme medzi špičku extraligy, pokiaľ ide o zázemie pre hráčov.

Klub vediete spolu s vaším bratom Richardom. Ako sa vám spolupracuje?

Keď vyhrávate, všetko je jednoduché a svet je ružový. Samozrejme, prídu aj obdobia, ako bolo napríklad minulú sezónu, keď riešite množstvo problémov a komunikácia je náročnejšia. Vtedy vznikajú problémy.

Na konci dňa však obom záleží na tom istom – aby bol klub čo najlepší a dosahoval čo najlepšie výsledky. Každý máme trochu iný pohľad na niektoré veci, ale vo finále sa vždy dohodneme.

Keď spolu podniká rodina, mnohých to spojí, ďalších rozháda. Ako to ovplyvnilo váš vzťah?

Myslím si, že ani jedno z toho. Náš vzťah je v podstate rovnaký, ako bol predtým, než sme začali spolu pracovať v klube. Určite sme však v oveľa väčšom kontakte. Denne spolu riešime klubové záležitosti, takže komunikujeme prakticky každý deň. Predtým to určite nebolo také intenzívne.

Inak si myslím, že naše vzťahy boli dobré predtým aj teraz. V živote sú dôležitejšie veci než hokej alebo biznis a tie budú pre mňa vždy na prvom mieste.

Keď sa obzriete za piatimi rokmi v Spišskej Novej Vsi, na čo spomínate najradšej?

Určite na bronzovú medailu, striebornú medailu a víťazstvo v základnej časti. Práve prvenstvo po základnej časti si asi cením najviac, pretože je výsledkom deväťmesačnej práce celého tímu.

Veľmi rád však spomínam aj na prvú extraligovú sezónu. Keď som ukončil kariéru, napísalo mi veľa ľudí a medzi nimi aj Fín Hannu Kuru, ktorý tu vtedy hral. Spomínali sme na obdobie, keď klub ešte nebol taký profesionálny, ale vytvorila sa fantastická partia. Všetci nás tipovali na zostup a napokon sme skončili o skóre siedmi, len tesne nám ušlo play-off.

Nebolo to také profesionálne ako dnes, ale práve preto to malo svoje čaro. Boli sme výborná partia a všetci sme ťahali za jeden povraz. Na ten prvý rok mám možno práve preto tie najkrajšie spomienky.

Popri hráčskej kariére ste boli aj spolumajiteľom klubu a asistentom generálneho manažéra.

My sa v našom klube nehráme na funkcie. Každý u nás robí viac vecí naraz. V prvom rade som bol hráčom – to bolo pre mňa alfa a omega. Popritom som bol spolumajiteľom a staral som sa najmä o výber zahraničných hráčov a skladbu kádra. Toto leto už bola prakticky celá tvorba mužstva, výber trénera aj ďalšie rozhodnutia vo veľkej miere v mojej réžii. Samozrejme, aj ostatní ľudia mali priestor vyjadriť svoj názor, ale finálne rozhodnutie bolo na mne.

Stíhali ste sa popri tom všetkom pripravovať aj ako hráč?

Myslím si, že áno. Zároveň som sa tým pripravoval na život po kariére. Som nesmierne vďačný, že som túto možnosť dostal a že sme sa tej šance chytili.

Pamätám si, že keď som bol mladší, mal som veľký strach z toho, čo bude po skončení kariéry. Nie je jednoduché celý život naháňať puk a potom zrazu skončiť. Nemám vysokoškolské vzdelanie a úprimne, som absolútne nefunkčný, čo sa týka práce s rukami. Neviem si to predstaviť robiť a ani by ma to nebavilo a nenapĺňalo. Viem, že by som nebol šťastný.

O to viac som vďačný, že sme sa rozhodli vstúpiť do klubu v čase, keď bol vo veľkých dlhoch a prakticky nič nefungovalo. Podarilo sa nám vybudovať niečo, na čo môžeme byť hrdí, a dnes robím každý deň to, čo milujem.

Keď ste spomínali výber zahraničných hráčov, znamenalo to aj skauting?

Samozrejme. Prvé štyri či päť rokov sme fungovali tak, že ja s bratom sme skladali mužstvo a tréner trénoval tím, ktorý dostal.

Nemali ste pritom aj ďalších skautov?

Nie. Robil som to ja s bratom a ešte Rado Heizer, ktorý dnes pracuje viac pri mládeži, ale istý čas bol aj pri A-tíme. Aj on mal svoj hlas, ale primárne sme káder skladali ja s bratom. Fungovali sme v podstate podľa modelu NHL – manažment postavil mužstvo a tréner pracoval s hráčmi, ktorých dostal.

Posledné dva roky sa však tréneri začali viac zapájať do výberu, najmä zahraničných hráčov. Aj minulú sezónu mali väčší priestor, ale finálne slovo bolo vždy na mne.

Hľadali ste niekedy aj hráča, pri ktorom ste si povedali, že by sa vám s ním dobre hralo?

Ani nie. My máme v Spišskej Novej Vsi jedno veľké špecifikum – obrovské klzisko. Preto je okruh hráčov, ktorí u nás môžu byť úspešní, pomerne úzky. Potrebujete výborných korčuliarov, aby na takom veľkom ľade dokázali byť rozdieloví. Pre nás bolo úplne najdôležitejšie korčuľovanie. To bol základ, od ktorého sa všetko odvíjalo.

Prvé štyri roky sa nám výber hráčov naozaj daril. Za málo peňazí sme mali veľa muziky. Viacerí kvalitní hokejisti od nás následne odišli do kvalitnejších zahraničných súťaží. Minulú sezónu sme mali o niečo vyšší rozpočet a rozhodli sme sa viac zamerať na hráčov z AHL. Napokon to však nevyšlo podľa predstáv, takže sme sa vrátili k modelu, ktorý fungoval predtým.

Vráťme sa ešte do roku 2008. Mali ste štrnásť rokov a odišli ste do Třinca. Ako na to obdobie spomínate?

Bolo to veľmi náročné. Zrazu odídete zo základnej školy do iného štátu, ďaleko od rodiny a kamarátov. Prvé mesiace boli ťažké.

Na druhej strane, Třinec je špičková organizácia, ktorá sa o nás príkladne starala. Mali sme ubytovanie, stravu, dokonca aj celkom slušné vreckové. Už od štrnástich či pätnástich rokov som sa mohol naplno sústrediť na hokej a fungovať prakticky ako profesionál, pretože klub zabezpečil všetko ostatné. Mali sme podmienky ako dospelí hráči. Myslím si, že keby som tento krok neurobil, nikdy by som profesionálny hokej nehral.

Bol to teda zlomový moment vášho hokejového vývoja?

Jednoznačne. V tom čase bolo zo Spišskej veľmi náročné presadiť sa, pokiaľ ste neboli výnimočný talent. Ak ste boli hráč ako Libor Hudáček, teda obrovský talent, presadili by ste sa prakticky kdekoľvek. Ja som však nebol taký výnimočný talent. Potreboval som kvalitné prostredie, dobrú organizáciu a správne vedenie. Presne to som v Třinci dostal a veľmi mi to pomohlo.

V osemnástich ste sa potom presunuli do USA, kde ste hrali juniorskú USHL.

Áno. Mal som možnosť zostať v Třinci, ale v tom období bolo veľmi náročné dostať sa odtiaľ do seniorského hokeja. Klub mal každoročne najvyššie ambície a fungoval trochu inak ako dnes. Nevidel som tam veľký priestor na ďalší posun, preto som si z viacerých ponúk vybral Ameriku. Išlo o jednu z najkvalitnejších juniorských súťaží na svete.

Väčšinu kariéry ste napokon odohrali na Slovensku. Vystriedali ste osem extraligových klubov, takže to máte celkom prechodené. Kde ste prežili najlepšie obdobie?

Ak zoberiem všetky aspekty – život mimo hokeja, pôsobenie na ľade, fungovanie klubu, tímové aj individuálne úspechy –, tak jednoznačne Nitra. Na toto obdobie spomínam najradšej.

Výborné obdobie bolo aj v Poprade. S bratom a Radom Heizerom sme nastupovali v jednej formácii a práve to ma vystrelilo do českej extraligy aj do reprezentácie. Dnes všetci traja pôsobíme v jednom klube. Škoda len, že vtedy v klube nefungovali veci okolo výplat. Samotný hokej bol však fantastický. Tých päť či šesť mesiacov bolo výnimočných.

Výborne rozbehnuté to bolo aj v Košiciach. Mrzí ma, že tam prišiel covid. Vo všeobecnosti však platí, že hoci by som za najlepšie obdobie označil Nitru, každý klub mi niečo dal. Aj v Martine sme síce niekoľko mesiacov nedostali výplaty a prišli sme o veľa peňazí, ale celé mesto žilo hokejom. Vo štvrťfinále sme vyradili Košice, postúpili do semifinále a štadión bol neustále vypredaný.

Teraz už kašlem na tie peniaze, ale tie spomienky mi ostali. Preto si okrem pár výnimiek z každého pôsobiska odnášam veľa pozitívneho.

Výplaty z Martina ste zrejme dodnes nedostali.

Áno. Martin skrachoval, takže sme tam nechali tri či štyri mesačné výplaty.

V dnešnej extralige už takéto prípady zrejme nie sú bežné.

Ja môžem hovoriť za Spišskú Novú Ves, nechcem hodnotiť ostatné kluby. Vo všeobecnosti si však myslím, že liga sa v tomto smere výrazne posunula dopredu. Samozrejme, niekde sa ešte stáva, že výplaty meškajú, ale už to nie je ani zďaleka v takej miere ako kedysi.

Dám jeden príklad. Z Popradu som odchádzal do Pardubíc 22. decembra a dovtedy som za celú sezónu nedostal ani jednu výplatu. Bola už viac než polovica ročníka a ja som nemal vyplatené vôbec nič.

Takéto veci sa dnes už podľa mňa nedejú. Liga sa výrazne posunula. A za Spišskú môžem povedať, že odkedy sme klub prevzali, nikomu nemeškala výplata ani len jeden deň.

Po úspešnej sezóne v Košiciach ste zamierili do Slovana. Niektorí by to prirovnali k prestupu z Realu Madrid do Barcelony alebo naopak. Ako sa to vtedy zrodilo?

Aj to malo svoje pozadie. S Košicami som bol dohodnutý na ďalšej spolupráci. Počas sezóny som mal na stole ponuku na nový kontrakt. Individuálne sa mi darilo a chcel som sa ešte raz posunúť do českej extraligy, pretože som veril, že som na to už lepšie pripravený.

Potom však prišiel covid, sezóna sa predčasne skončila, opäť sme prišli o časť peňazí a Košice už nevedeli garantovať podmienky, ktoré mi predtým ponúkli. Nevedeli totiž, s akým rozpočtom budú pracovať, a skladali ekonomicky oveľa úspornejší tím.

Začal som sa preto obzerať po iných možnostiach. Dlho som čakal na ponuky z Česka, ale napokon neprišlo nič, čo by ma zaujalo po športovej ani finančnej stránke. Vtedy sa ozval Slovan. Rokovania boli veľmi korektné, rýchle a jednoduché, takže som sa nakoniec rozhodol pre Bratislavu.

Dostali ste za to od fanúšikov Košíc kritiku?

Ani nie. Myslím si, že keby boli Košice vtedy v situácii, že bojujú o titul a finančne sú na tom rovnako ako Slovan, schytal by som to. Lenže v tom období bolo verejne známe, že Košice mali ekonomické problémy. Stavali mladšie a lacnejšie mužstvo a ani sa napokon nedostali do play-off. Myslím si preto, že väčšina ľudí moje rozhodnutie chápala.

Zahrali ste si aj za mládežnícke reprezentácie na majstrovstvách sveta do 18 a do 20 rokov. Spomínate si na to ešte?