Piatok, 5. marec, 2021Meniny má Fridrich

Hilda Múdra (80): Ráno sa tešiť, že ešte žijem, sa mi máli

Sportnet|Publikované 2. jan 2006 o 00:00

BRATISLAVA - Včera jej pribudol ôsmy krížik. Ako každé ráno, ešte na posteli napochytro vymyslela, na čo sa bude v tento deň tešiť.

Hilda Múdra pred výstavným panelom s fotografiami Ondreja Nepelu, olympijského víťaza 1972, trojnásobného svetového a päťnásobného európskeho šampióna. FOTO - TASR

BRATISLAVA - Včera jej pribudol ôsmy krížik. Ako každé ráno, ešte na posteli napochytro vymyslela, na čo sa bude v tento deň tešiť.

"Necítim sa ešte na to, aby som sa ráno tešila, že som sa vôbec prebudila," smeje sa.

Hilda Múdra trochu pochudla. Legendárna krasokorčuliarska trénerka mala tri mesiace sadrový korzet od krku až po panvu. Týždne bola na lôžku, potom dlho nesmela sedieť - ešte aj obedovala postojačky. Pol druha mesiaca strávila na liečení v Kováčovej.

Zradili ju korčule, ktoré k nej patria bytostnejšie ako viedenský akcent k jej slovenčine. Druhého mája na zimáku v bratislavskej Dúbravke. Na tréningu postihnutých detí, s ktorými všetko prežívala bezmála ako voľakedy s olympijským šampiónom Ondrejom Nepelom.

"Ešte raz, v ten deň naposledy som im chcela predviesť správnu trojku a vtedy sa to stalo. Dopadla som - s prepáčením - rovno na zadok. Pomohli mi vstať a domov som to dotrpela po vlastných. Horšie bolo na druhý deň..."

Diagnostikovali jej zlomeninu štvrtého stavca. Keď dozrel čas a nakázali jej rehabilitovať, cvičila tak intenzívne, že jej z kolena museli vyberať vodu.

"Nechcem si to pripustiť, ale predsa len už telo toľko nevydrží ako voľakedy," uznáva. Ak však predpokladáte, že Múdru májový úraz umúdril k rozhodnutiu nadobro skončiť s trénerstvom, ste na omyle.

"Trénujem postihnutých ďalej, ale už bez korčúľ, len spoza mantinelu. Prvky im na ľade podľa mojich pokynov predvádza ich vychovávateľka," vysvetľuje pokračujúcu dobročinnosť.

Hilda Múdra si vždy vedela nájsť robotu. Od jesene do jari doma, v lete v cudzine. Na otvorenom štadióne v Cortine d' Ampezzo, pod zelenou plachtou, po ktorej stekala studená voda chladiaca ovzdušie a chrániaca ľad, strávila sedemnásť liet. "Leží v údolí obrátenom na východ, zažívala som tam prekrásne rána," spomína. "Veľmi sa mi páčilo aj v Bolzane. Zbožňujem južné Tirolsko. Po taliansky som sa však naučila až v Come, kde som pôsobila celé tri roky po tom, ako sa mi skončil trojročný angažmán v Záhrebe." Mimochodom, počas neho v úlohe juhoslovanskej reprezentačnej trénerky doviedla Sandu Dubravčičovú k európskemu striebru a k pocte poslednej bežkyne s ohňom na sarajevskej zimnej olympiáde 1984. "V Záhrebe bolo fajn, ale len dovtedy, kým neumrel Tito - potom začali hádky aj okolo ľadu," vraví.

Pochodila pol sveta. Najmä s Nepelom, svojím najslávnejším zverencom, slovenským športovcom 20. storočia. Ale aj potom, keď skončil kariéru a ešte neskôr, keď ho už - žiaľ - nebolo.

"Nie som konfliktný typ, viem sa prispôsobiť. Nemám rada len chladných ľudí. Preto by som si nevedela predstaviť žiť na nemeckom severe. Zato v Bavorsku bez problémov," otvára dušu. "Amerika mi neučarovala. Ale taký Vancouver, to je čosi iné. Tam som si pripadala ako v Rakúsku."

Dvadsať rokov prežila vo Viedni, šesťdesiat v Bratislave. "Stále sa cítim trochu Viedenčankou," priznáva. "Ale vo Viedni už nemám rodinu. Ani u koho bývať. A chýba mi to. Zároveň však obdivujem zrenovovanú starú Bratislavu, jej podchody, pasáže, dvory, krčmy. Aj kaviarničky, v ktorých dnes zaručene skôr natrafíte na dobrú kávu ako vo voľakedy kávou vychýrenej Viedni."

MARIÁN ŠIMO

Súvisiace články