Hádzanár TOMÁŠ SMETÁNKA má za sebou vydarenú sezónu. S tímom HK Bojnice sa po prvý raz prebojovali do finále extraligy a vybojovali si aj premiérovú účasť v európskych pohároch.
Smetánku vyhlásili za najlepšieho hráča súťaže, hoci takmer tretinu sezóny vynechal pre zranenie.
V rozhovore hovoril aj o poloamatérskych podmienkach v klube, zákernej zlomenine, angažmánoch v Nemecku a Španielsku, aj o svojej úlohe v reprezentácii.
S Bojnicami ste prežili historicky najúspešnejšiu sezónu v klube – postúpili ste do finále extraligy a vybojovali ste si aj účasť v pohárovej Európe. Ako to hodnotíte?
Veľmi úspešne. Bola to historická sezóna a k tomu sme dosiahli ešte bonusové víťazstvo nad Prešovom o gól, čo bola ich jediná prehra v celej sezóne. Tešili sme sa aj z toho, koľko ľudí sme dokázali dotiahnuť do haly – pred zopár rokmi, keď sa mužský tím v Bojniciach obnovoval, nikto nečakal, že takýto úspech príde tak rýchlo.
V spomínanom zápase Prešov prvý a jediný raz v sezóne prehral po veľkom obrate u vás doma v Prievidzi. Čo rozhodlo o tom, že ste skóre dokázali otočiť?
Veľmi sme chceli vyhrať aspoň jeden zápas série doma, aby sme ju prípadne mohli ukončiť u nás – v Prešove sa totiž veľmi ťažko vyhráva. Vedeli sme, že doma sme silní, za celú sezónu sme tam prehrali len dva zápasy okrem Prešova. Pri nás stálo aj šťastie v sedmičkách, čo je vždy trochu lotéria, ale myslím, že každý, kto tam bol, si to užil. Hráme predsa pre fanúšikov.
VIDEO: Tomáš Smetánka v podcaste Sportnet
Máte z toho stále dobrý pocit?
Určite, mám to uložené na Instagrame a často si to pozerám. Postup do finále má pre mňa asi ešte väčšiu hodnotu než samotné semifinále s Považskou Bystricou. Bol to sen, o ktorom som sníval ešte počas pôsobenia v Španielsku – že raz niečo vyhráme s Bojnicami.
Bolo to veľmi emotívne, jeden z najsilnejších zážitkov spolu s postupom do prvej ligy vo Španielsku. S Prešovom sme si to už tak neužili, lebo o tri dni nás čakal ďalší zápas – poriadne sme si to mohli vychutnať až po sezóne, na námestí s fanúšikmi.
Postupom do finále ste si zabezpečili aj premiérovú účasť v európskych pohároch. Čo to pre vás znamená?
Určite sa teším, aj keď je to pohár, kde môžete po dvoch zápasoch skončiť. Tímy tam budú väčšinou profesionálne, takže to bude náročné, aj čo sa týka ciest – chalani si budú musieť brať dovolenky, ak zápas vyjde na týždeň. Dúfam, že dostaneme atraktívneho súpera a že na domáci zápas príde veľa ľudí. Je to odmena za túto aj predchádzajúce sezóny.
Spomínate dovolenky – Bojnice sú poloamatérsky klub. Koľkí z vás chodia do práce?
Do práce chodia všetci okrem tých, čo študujú – tak traja štyria sme študenti na vysokej škole, dorastencov nerátam. Na Slovensku je profesionálny v podstate len Prešov, v Považskej je zopár profesionálov, ostatné tímy fungujú podobne ako my.
Vo finále to bolo dosť príznačné – po stredajšom zápase sme išli domov, Prešov si mohol oddýchnuť, a chalani mi hovorili, že vo štvrtok ráno išli rovno do roboty. To som im vôbec nezávidel. Ja som bol v škole, tak som si to odsedel, ale tí, čo robia manuálne, to mali extrémne ťažké. Obdivujem ich, že to fyzicky aj psychicky vydržali.
Počuli sme, že po finále ste si to napriek prehre užili aj na hasičských autách.
Bolo to vtipné – ešte pred sezónou som nášmu manažérovi v žartoch povedal, že keď vyhráme ligu, chcem ísť na hasičských autách po meste. Skončili sme nakoniec druhí, a on nám napísal do skupiny, že v nedeľu o jedenástej si nemáme robiť plány, že ideme na mestské zastupiteľstvo a potom máme prekvapenie.
Nevedeli sme, čo nás čaká, kým som neuvidel Mareka Páleša, ako si na zastupiteľstvo priniesol hasičskú helmu – vtedy mi to došlo. Prekvapilo ma, koľko ľudí prišlo na námestie, aj takí, čo predtým vôbec nevedeli, čo je hádzaná.
Bola to pekná reklama pre náš šport – snažíme sa aj inak udržiavať kontakt s fanúšikmi, robíme s hráčmi rozhovory, tomboly, nie je to len o tom, že hodíme výsledok na sociálne siete. Myslím, že si tých fanúšikov zaslúžime.
V uplynulej sezóne ste získali bronz a vy ste boli najlepším hráčom aj strelcom celej súťaže. V poslednom zápase ste si ale zlomili ihlicu – vlastne ste ho ani nedohrali?
Nedohral. Stalo sa to už v druhom zápase o tretie miesto, keď som si ju trochu nalomil – nevedel som poriadne chodiť, no röntgen nič neukázal, tak som išiel do ďalších zápasov s flektormi.
Predposledný zápas to ešte vydržalo, no v poslednom to už bolo na nohu príliš veľa a niekde okolo dvadsiatej minúty som cítil zlom. Vtedy som už vedel, že ten zápas nedohrám, ale v tej chvíli som si vôbec neuvedomoval, čo sa deje – akoby som úplne disocioval, vypol som sa na štyridsať minút a do nemocnice sa mi vôbec nechcelo.
Nakoniec ma tam museli takmer dotiahnuť. Chvalabohu to bola vonkajšia kosť, ktorá nie je taká dôležitá pre celkovú stabilitu, takže sa to dalo pekne zrehabilitovať, aj keď to trvalo dlho – s tou nohou som mal problémy celú nasledujúcu sezónu.
Aká dlhá bola rekonvalescencia?
Čistého času mimo hry to bolo asi päť mesiacov, kým som začal znova hrať, potom sme záťaž postupne zvyšovali. Cez zimu som si nohu na reprezentácii trochu prepálil, takže sa problém vrátil, a pred play-off som mal veľký strach, či to noha vôbec zvládne. Vďaka Bohu a môjmu fyzioterapeutovi v Nitre sme to zvládli bez ujmy a sezónu som dokončil v zdraví – to ma teší asi najviac.
Bojnice hrajú v prievidzskej športovej hale, no trénujete v Partizánskom. Ako to všetko zvládate?
Vyzerá to, že sme naozaj všetci srdciari. Každý deň trénovať by sme nezvládli – ani naše rodiny, ani finančne, veď dochádzanie aj prenájom hál niečo stojí. Máme veľa hráčov zo Šale, ja som momentálne v škole v Nitre, z Považskej máme tiež dvoch hráčov, takže je to finančne aj časovo náročné.
Sme takí bezdomovci – jediné, čo v Bojniciach máme, je betónové ihrisko, kde sme väčšina z nás Bojničanov aj začínala. Z Nitry mi cesta na tréning aj späť zaberie asi dve hodiny, takže to je náročné.
Po dorasteneckých rokoch ste v poslednom ročníku odišli na skusy do nemeckého Gummersbachu. Aké tam boli podmienky a zázemie?
Vtedy som povedal, že mojím snom je hrať Bundesligu, a toto bol pre mňa krok k tomu. Bolo ťažké odísť sám do Nemecka v sedemnástich, ale išiel som tam spolu s Marekom Antlom, takže som mal pri sebe krajana.
Trénovali sme deväťkrát do týždňa – budík o pol siedmej, tréning od pol ôsmej do deviatej, potom raňajky, spánok, obed, škola a ďalší tréning. Bol to obrovský extrém. V sobotu jeden zápas, v nedeľu druhý za mužské béčko. Bol to však covidový ročník 2020/2021, takže sme stihli odohrať len štyri zápasy, kým sa všetko zavrelo.
Tri mesiace sme boli tam, dva mesiace doma, potom znovu asi päť mesiacov v Nemecku – tie sme už len trénovali, žiadne zápasy, každý deň covid testy, sto dní v kuse. Hádzanársky to však bolo perfektné – veľa som sa naučil, aj keď si myslím, že by mi zápasy dali ešte viac ako samotné tréningy. Fyzicky som ale výrazne napredoval, Nemci sú na posilňovňu extrémne naviazaní.
Z Nemecka ste potom prestúpili rovno do Španielska, do klubu Nava. Ako sa líšil tréningový proces tam?
Najväčší šok bol hneď prvý deň, keď som mal tréning od deviatej do pol dvanástej večer – trénoval som s béčkom, keďže áčko malo voľno. Hodina posilky, hodina a pol haly, domov som sa dostal okolo pol jednej v noci a rozmýšľal som, čo teraz vlastne budem robiť. Zo Slovenska som bol zvyknutý vstávať o pol siedmej, takže to bol veľký posun, no rýchlo som si zvykol – budík o pol desiatej mi vydržal celé tri roky.
Bolo to veľmi pokojné životné obdobie, Nava je dedinka s asi 2500 obyvateľmi, kde nás všetci poznali. Ráno tréning, potom bageta, obed, oddych, večer tréning. Trochu som sa tam aj nudil, no ten prvý rok boli tréningy náročné aj pre jazyk – tréner bol klasický Španiel starej školy, po anglicky ani slovo, takže to bolo drsné. Mal som však spoluhráča, jedného Slováka, ktorý tam bol o mesiac dlhšie a niečo pochytil, takže som s ním trávil deväťdesiat percent času.
Po prvom roku už to bolo fajn. Bolo to zároveň aj najťažšie obdobie mojej kariéry okrem zranenia – v polovici sezóny sme boli piati, v druhej časti sme vyhrali len dva zápasy a zostúpili sme. Vtedy som videl, že keď na tím padne deka, môže sa stať čokoľvek, prísť môžu akíkoľvek hráči či mentálni kouči, ale ak už raz príde, ťažko sa s tým bojuje.
Postúpili ste však späť a v treťom roku si už bol stabilným členom základnej zostavy.
Druhý rok prišiel nový tréner, taktik, akého som predtým nemal – dodnes používam veľa vecí, ktoré ma naučil. Vtedy som získal aj väčšiu istotu. Tretí rok bol už naozaj skvelý, hrával som podstatne viac ako prvý rok, aj keď stále platilo, že keď sa nedarilo, nehral som. Skončili sme šiesti, čo bol pre klub historický úspech, a rozišli sme sa v radosti.
Prečo ste sa vrátili na Slovensko?
Nebol to iba jeden dôvod. Nedávalo mi zmysel byť desať mesiacov v zahraničí a len dva doma. Chcel som riešiť aj školu, priateľku a osobný život. Niekomu to možno príde, že som zahodil kariéru, ale pre mňa to bolo vyslobodenie – mne to jednoducho nedávalo zmysel.
Keby som mal také podmienky ako vo futbale, možno by som to vydržal, ale u nás mladým hráčom nikto veľké peniaze nedá, aj keď neskôr prišli aj lepšie finančné podmienky. Je umenie vedieť si vyhodnotiť, keď sa človek psychicky trápi sám v malom meste – nie každý to dokáže rozpoznať včas, a niekedy je proste menej viac.
Na drese nosíte netradičné číslo 47. Prečo táto voľba?
Vždy som mal 24 ako Maťo Straňovský, ale v Nemecku aj Španielsku bolo obsadené. Rozmýšľal som, aké číslo si zvoliť – štvorka je akoby rozohrávač, sedmička skôr zakončovateľ, ako napríklad Ronaldo. Chcel som niečo, aby si ľudia pri tom čísle niekoho spomenuli – že keď niekto povie 47, hneď vedia, že som to ja. Za tie roky mi to prirástlo k srdcu a asi to už nezmením.
Spomenuli ste Martina Straňovského ako vzor. Považujete ho za najlepšieho slovenského hádzanára histórie?
Určite. Bol som aj na jeho zápase, keď hral ešte v Erlangene, videl som ho aj teraz v Nových Zámkoch aj v reprezentácii – je to perfektný človek a to, čo dokázal, je obrovské: najlepší strelec Ligy majstrov, hral za Barcelonu. Asi najlepší hádzanár, akého Slovensko malo. V začiatkoch bol pre mňa najväčší vzor, potom som sa začal viac špecializovať na svoj post a presunul som sa skôr k Ľubovi Ďurišovi či Andymu Šmídovi. Momentálne by som povedal, že takým lídrom je Maťo Potisk, a Jakub Prokop by bol taký náš Ronaldo.
V reprezentácii ste debutovali 19-ročný na domácom ME v Košiciach. Pamätáte si prvý zápas?
Také nervy som asi v živote nemal. Bol to covidový rok 2022 a bola to skôr náhoda či šťastie – v Španielsku som hral prvý rok medzi mužmi a na reprezentačný zraz ma zavolali až v decembri, mesiac pred šampionátom, ako náhradníka.
Vtedy dostali štyria hráči z Prešova covid, ja som trénoval a asi som sa trénerovi zapáčil. Tak som sa bez trojročnej prípravy, akú mali ostatní chalani, dostal na domáce ME do Košíc. Bola to smola, že sa vtedy smelo zaplniť len asi štvrtinu kapacity, ale bolo to super. V prvom zápase proti Nórsku som dal aj svoj prvý gól v presilovke - keď sa na to teraz pozerám, vôbec som tam nemal nabehnúť, ako tréner by som povedal, že to bola chyba, ale vtedy to vyšlo.
Peter Kukučka ma vtedy postavil aj na sedmičky, hoci som ich predtým nehádzal ani v klube, a dve premenil. Ďalší zápas som pre bolesti chrbta vynechal, proti Rusku o postup som už hral, no nevyšlo nám to, a napokon sme vyhrali aspoň proti Litve, čo bol náš pôvodný cieľ.
Ďalšie kvalifikácie už mužstvo nezvládlo. V čom bol problém?
Hneď potom prišiel dvojzápas s Belgickom, kde nám na postup na majstrovstvá sveta stačilo vyhrať – v ďalšom kole nás čakalo Rusko, ktoré medzitým vypadlo pre vojnu na Ukrajine. Vtedy bola reprezentácia ešte plná skúsených hráčov, no nepodarilo sa nám to. Všetci to označujú za najväčšie sklamanie slovenskej hádzanej. Vtedy skončilo veľa kmeňových hráčov a tím sa výrazne omladil, prišiel Fernando Gurich, no európske kvalifikácie nám odvtedy akosi nevychádzajú.
Skôr sa nám darilo na kvalifikáciách o majstrovstvá sveta – dvakrát sme sa dostali až do rozhodujúceho zápasu, raz sme v Poľsku vyhrali pred desaťtisíc ľuďmi, čo bolo asi najviac divákov, pred akými som kedy hral, no doma sme to potom prehrali o päť gólov.
Na ME 2022 bol pri tíme Peter Kukučka, potom prišiel Španiel Fernando Gurich. Je pre slovenskú hádzanú lepší zahraničný, alebo domáci tréner?
To by som veľmi nerozoberal. Fernanda Guricha som poznal už od kadetskej reprezentácie, veľmi dobre poznal aj on mňa, takže som sa tešil, že prišiel. Od Petra Kukučku, hoci sme spolu odohrali len zopár zápasov, som sa ako stredná spojka naučil malé nuansy, ktoré vás nikto iný nenaučí – napríklad ako hrať s pivotom.
Fernando bol skôr tímový, hráčsky tréner. Momentálne by mal prísť domáci, slovenský tréner, a myslím, že to je aj správne – striedanie zahraničný, domáci, funguje takto všade. Nakoniec je to však najmä o hráčoch, akokoľvek dobrý tréner potrebuje kvalitných hráčov na to, aby uspel.
Momentálne nám podľa mňa chýba jeden celý ročník – máme skúsenejších hráčov a potom veľmi mladých, v poslednej kvalifikácii sme mali priemerný vek okolo dvadsaťjeden, dvadsaťdva rokov, no chýbajú nám hráči vo veku dvadsaťosem až tridsaťdva.
Ako vidíte seba v pozícii lídra reprezentácie?
Asi ešte nie. Hrávam už dosť veľa, ale nevidím sa ešte ako ten pravý líder – máme tam skúsenejších hráčov ako Maťo Potisk, ktorí sú väčší ťahúňi. Skôr sa snažím hrať druhé husle a pomáhať. Myslím, že ešte potrebujem zopár rokov, kým sa tam dostanem. Aj v Bojniciach som skôr taký tichý líder – nie som hlučný, som skôr ten taktický.
V novembri čaká Slovensko štart kvalifikácie na ME 2028 v skupine s Nemeckom, Talianskom a Belgickom. Aké máme šance?
Belgičanom máme čo oplácať. Nemci sú samozrejme veľmi silní. Taliani s nami ešte pred rokmi prehrávali, no odvtedy sa veľmi zlepšili, majú kvalitné tréningové centrá a dostali sa aj na ME, takže majú kvalitný tím. Chceli by sme s nimi uhrať aspoň nejaké body, aby sme sa cez tabuľku tretích miest ešte mohli dostať ďalej. Európske kvalifikácie nám síce v poslednom čase veľmi nevychádzajú, aj keď sú teraz o čosi ľahšie vďaka väčšiemu počtu tímov, ale najdôležitejšie bude zvládnuť Belgicko a s Talianskom niečo skúsiť.
