MALÉ LEVÁRE. Písal sa rok 1987. Vtedy sa naposledy stretli v súťažnom zápase futbalisti Malých a Veľkých Levár.
V nedeľu odštartoval nový ročník šiestej ligy ObFZ Bratislava - vidiek. Hneď na úvod sa konalo veľké derby po dlhých rokoch Malé Leváre - Veľké Leváre.
V súťažnom stretnutí sa súperi stretli po dlhých 37 rokoch. Naposledy spolu hrali v sezóne 1986/87, kedy Malé Leváre vyhrali 3:2.
Malé Leváre v minulej sezóne ovládli siedmu ligu, vďaka čomu postúpili do šiestej, kde dlhšie obdobie pôsobí ich rival z Veľkých Levár.
Derby po takmer štyridsiatich rokoch vyhrali Veľké Leváre, ktoré na trávniku Malých Levár triumfovali 3:1.
Všetky presné zásahy padli v poslednej dvadsaťminútovke, najskôr za hostí strieľali góly Tomáš Štefík, Martin Rejžek a Mário Čermák. Na konečných 1:3 upravil v samom závere domáci Žigmund Polák.
Davy ľudí išli na koniec dediny
Najpamätnejší zápas tradičných rivalov sa hral v roku 1985. Takto si naň spomínajú žijúci účastníci:
„Písal sa september 1985. Pekné počasie ešte lákalo k vode na šutrovňu. Davy ľudí však smerujú na koniec dediny do Majíra. Na novom futbalovo štadióne otvorenom v roku 1983 sa schyľuje k nezvyčajnému stretnutiu v rámci II. A trieda ZsFZ – sk. Juhozápad Malé Leváre - Veľké Leváre.
Futbalisti oboch dedín prešli turbulentným vývojom. Hneď po druhej svetovej vojne vytvorili spoločné mužstvo. Po čase sa opäť rozdelili. Teraz stáli proti sebe.
Favoritom boli hráči Veľkých Levár. Naposledy sa mužstvá stretli v súťažnom stretnutí pred týmto zápasom v roku 1965. Hostia v sezóne 1978/79 vypadli z I.A triedy a nedarilo sa im dlhých sedem rokov vrátiť spať, o súťaž vyššie.
Domáci vyhrali kvalifikáciu o postup do II. triedy s Košariskami aj vďaka strelecky disponovanému Petrovi Staškovi, ktorý dal v kvalifikácii spolu šesť gólov. Druhým šesťgólovým strelcom v tejto baráži bol Milan Koporec. Preto sa veľkí rivali mohli stretnúť v súťažnom stretnutí po dlhých dvadsiatich rokoch.“
Stretnutie vošlo do histórie
Zápas v prvom polčase priniesol vyrovnanú partiu s miernou prevahou hostí. Súper bol aktívnejší smerom dopredu. Domáci pozorne bránili a vyrážali do rýchlych protiútokov. Diváci gól v úvodnej trištvrtehodine nevideli, preto sa išlo do kabín na prestávku za stavu 0:0.
Nikto vtedy netušil, že nasledujúcich 45 minút vôjde do histórie futbalu v Malých Levároch. Takto to videl strelec úvodného gólu Stanislav Mízner. V tom čase vojak základnej služby (PS útvar Malé Leváre), na hosťovaní z TJ Zohor. Hoci po skončení ZVS náš štadión viac nenavštívil, tento duel si veľmi dobre pamätá a rád sa podelil o svoje dojmy:
„O tomto zápase sa hovorilo už dlho predtým. Posledný týždeň po tréningu na kofole bolo počuť zo všetkých strán, že musíme vyhrať. Takže napätie vrcholilo a v kabíne pred zápasom si pamätám naposledy takú atmosféru v roku 1981, keď sme boli majstrom Slovenska mladšieho dorastu za Inter Bratislava.
Chuť, odhodlanie, ale aj rešpekt zo súpera boli veľké. Elektrizujúca atmosféra sa v šatni dala krájať. Favoritom boli Veľké Leváre. Mali kompaktnejšie mužstvo, vyrovnaných hráčov na každom poste. My sme mali niekde aj slabšie články, ale, ako vieme, srdiečko je niekedy viac ako kvalita.
Zápas bol vcelku vyrovnaný. Viac z hry mali hostia z Veľkých Levár. Viditeľná bola skúsenosť z vyšších súťaží. Koniec koncov, oni prišli vyhrať. Ja som hral ľavé krídlo v útoku s tým, že budem vypomáhať zálohe. Prvý gól som dal ja, v strede ihriska som získal loptu a hneď som ťahal na súperovu bránu.
V jednej chvíli mi tak dobre poskočila lopta, že som sa rozhodol vystreliť. Loptu som trafil priamym priehlavkom asi zo štyridsiatich metrov rovno do šibenice. V sekunde boli na mne spoluhráči. Musel som zatvoriť oči pred ich rukami, ktoré na mne pristávali. Bolo to ako v nejakej agónii. Pár sekúnd ani obraz ani zvuk.
Vyrovnávajúci gól sme dostali z kategórie lacných. Propagačná strela priamo na brankára sa Zdenovi prešmykla medzi rukami a v snahe ju zachytiť si ju zrazil do brány. Náš druhý gól sme dali po prečíslení súpera. Nabiehali sme si dvaja, ale Majo Maxián bol v lepšom postavení. Trochu som pribrzdil, aby náhodou nebol ofsajd. Dostal presnú prihrávku a krížnou strelou asi z úrovne jedenástky napol sieť.
Po góle zažil to isté, čo ja. Niekoľko sekúnd bol, ako sa povie, mimo. Mužstvo bolo kvalitatívne na tom celkom slušne. Ako nováčik súťaže sme sa pohybovali v hornej časti tabuľky. Oslavy nemali konca. U Gazdu bolo veselo ako na koniec fašiangu. Toľko potľapkania po pleci, slov chváli a uznania som nikdy nezažil.
Po vojne som sa vrátil do Zohoru. Aj keď som mohol ísť hrať inde, oženil som sa a už som zostal v Zohore. Toho času hrávam za starých pánov, pokiaľ mi to pracovné povinnosti dovolia. Ak mi zdravie dovolí, budem naháňať loptu dokedy sa bude dať, lebo ja a futbal, to je silné puto.“
Hviezda chvíľa benjamínka
V čase, keď si už všetci mysleli, že zápas sa skončí deľbou bodov, prišla hviezdna chvíľa benjamínka mužstva, 19-ročného Mariana Maxiana. Strelca víťazného gólu. Takto si on spomína na to obdobie:
„Predzápasová atmosféra nebola nejaká vypätá, skôr plná očakávania, čo bude, ako to bude, pretože to bolo derby asi po dvadsiatich rokoch. Favoritom boli určite Veľké Leváre, avšak my sme sa viac na zápas tešili a dokázali sa hecnúť, čo sa aj na ihrisku ukázalo ako rozhodujúce.
Polčasový výsledok bol 0:0, alebo sme 0:1 prehrávali, už si nepamätám. Ale pamätám si, že oba naše góly padli do brány smerom k dedine, klubovni. Moje postavenie v mužstve vyplývalo z môjho veku – bol som jasne najmladší a bol som rád, že som s takýmito hráčmi vôbec mohol hrať. Myslím, že v tomto zápase som hral v útoku.
Pred mojim gólom Štefan Mihál strieľal asi z 25-tich metrov prízemnú strelu na bránu a ja som sa pohyboval akurát v šestnástke v dráhe strely. Loptu som si pristavil a keďže brankár súpera urobil pohyb, vystrelil som do protipohybu k tyči nie silno, ale presne. Týmto gólom sme vyhrali 2:1.
V tej dobe bolo mužstvo stabilizované a vhodne doplnené. Posilnilo sa o Jaroslava Trajlínka, ktorý prišiel z Trnávky Bratislava. Druhou výraznou posilou bol Stanislav Mizner, ktorý tu bol ako vojak na ZVS. Oslavy po zápase samozrejme boli o niečo väčšie ako inokedy, aj keď v tej dobe sa po každom zápase utužoval kolektív a nikto nemohol odísť skôr. Ani ja ako 19-ročný mladík pred vojnou.“
Najpamätnejší zápas
Jarnú odvetu vo Veľkých Levároch Malé Leváre prehrali v apríli 1986 vysoko 1:4. Strelcom jediného gólu bol po rohovom kope Peter Stašek. Strelca gólu sme sa spýtali, ako si on spomína na tieto dva zápasy v sezóne 1985/86:
„Na odvetu vo Veľkých Levároch a ani na gól si vôbec nespomínam. Je to predsa neskutočných 37 rokov. No spomienky na september 1985 mám v pamäti. V Levárkach som odohral skoro 19 sezón a tento zápas radím k mojim najpamätnejším. Bolo to v tom roku, ako som sa v apríli vrátil z vojny. Bol to pre nás veľký zápas, veľké derby.
Levárania sa vždy považovali za niečo viac. Chceli sme ich pokoriť. Mali sme veľmi dobré mužstvo, ktoré malo stabilnú základnú zostavu vhodne doplnenú náhradníkmi. Ja som hral stredného útočníka. Hoci bolo po polčase 0:0 a súper viac dominoval, nevzdali sme sa.
Hmlisto sa mi v pamäti vyjavujú naše góly, ktoré padli po vypracovaných akciách. No na to čo sa dialo v šenku u Gazdu, na to si spomínam veľmi dobre a rád. Nikdy na to nezabudnem.“
Po sezóne 1986/87 prišlo k reorganizácii súťaží. Veľké Leváre začali smerovať k vyšším súťažiam a v roku 2002 hrali druhú ligu. Malé Leváre tiež v sezóne 2002/03 dosiahli svoj najväčší úspech. Účasť v IV. lige. Ale to už je iný príbeh…..
