Štvrtok, 4. marec, 2021Meniny má Kazimír

Futbal sa hral a bude hrať nad ramenami

Sportnet|Publikované 19. okt 2002 o 00:00

Mnohých zaujalo, že som bol vylúčený zo školy. Čo sa vlastne stalo? Keď som začal chodiť do školy, bila mi do hlavy mamka - učiteľka, že v škole

musím dávať pozor, aby som sa látku vykladanú učiteľmi, neskôr profesormi, naučil už v škole z výkladu. Toto som plnil celých 14 rokov, bol som najpozornejší v triede. Ďalšou pripomienkou bolo, aby som čo najviac čítal a tak od malička som strašne veľa čítal počnúc novinami a nesmiernym počtom kníh a to nielen v slovenčine, čím som získal obrovskú zásobu slov. Dôkazom toho je tá skutočnosť, že i pri svojom vysokom veku (78) si všetko do detailov pamätám. Na Slovenskom štátnom gymnáziu v Prešove na stromoradí, ktoré som začal navštevovať počnúc ročníkom 1936/37, som nemal v škole problémy. Tie nastali v ročníku 1941/42 v 6. triede gymnázia, keď to u mňa prasklo. Sedel som v zadnej lavici so spolužiakom Blamutom, keď pri výklade látky zo zemepisu náš profesor Sokolík (nikdy nebol na výklad pripravený a učivo nám čítal priamo z učebnice - my sme ich mali na lavici otvorené pred sebou) vykladal nám o Japonsku. Zlepili sa mu strany a zistil som, že on nám už číta o Mandžusku a prihlásil som sa, aby som ho na to upozornil. Nastala jeho zúrivá reakcia, čo znamenalo, že som si zavaril. Bol to zlý človek. Veď aj môj prísediaci spolužiak mal smolu, keď ho ten istý profesor nachytal v kine bez písomného povolenia od triednej profesorky. Pri polročnej konferencii padlo na návrh tohoto profesora "udeliť nám dvom viťúzom zo zadnej lavice" riaditeľské napomenutie, ktoré nám osobne prišiel tlmočiť riaditeľ školy pán Trnovský. Po takomto verdikte už nasledovalo v prípade nejakého previnenia len vylúčenie zo školy. Mne bol k tomu pridaný ešte zákaz futbalu, i keď som reprezentoval školu vo všetkých športoch, ktoré boli v rámci každoročných stredoškolských hier. Môj spolužiak behom polroka (nedokončil školu) zomrel. Futbal som hral veselo ďalej až do jari 1942, keď som začal hrať v ligovom mužstve ŠK Slávia Prešov. Koncom apríla to prasklo. Zo školy, aj keď som ich o to prosil, ma od triednej profesorky nevyžiadali a po zápase, keď sme hrali mimo Prešova a sedel som v lavici bez zameškania dostal som zo školy "padáka". Keď na to dnes spomínam, tak som si predĺžil týmto štúdium na gymnáziu o jeden rok, no tento rok mi pomohol vo futbalovej kariére k tomu, že som sa dostal do reprezentácie dospelých a obliekol dres "nároďáka", keď som mal 18 rokov 5 mesiacov a 19 dní, teda ešte v dorasteneckom veku.

Celé dni som od rána do večera (mimo tréningov ligového ŠK Slávia - chodilo nás na tréningy 6-7 hráčov, ktorí boli doma) som hral s chlapcami futbal na "Staškovej záhrade, na Táborisku, pri Sekčove a na šviňským pľacu". Ostatní spoluhráči chodili do školy, resp. pracovali. Na Slovensku boli v tom čase iba dva kluby ŠK Bratislava (získavali hráčov z vidieka z radov študentov z celého Slovenska) a ŠK Slávia Prešov, ktoré produkovali najkrajší futbal. V Prešove hralo v tom čase 7 študentov, 1 učiteľ a 3 robotníci, dvaja stavbári a jeden holič - na vojenčine. Mne osobne veľmi pomohlo, že ma začiatkom roka 1943 doslova z Prešova uniesol tréner Daučík a štyri mesiace tréningu v tomto mužstve bolo asi toľko, ako doma 2 roky. Keď som už spomenul ŠK Bratislava, tak pre históriu je potrebné uviesť, že z dresu Prešova sa do tohoto mužstva dostali hráči Jozef Karel, František Kušnír, Gejza Šimanský, Milan Danko a Pavol Senderský, všetko útočníci. Posledne menovaný vynikajúci hráč však ukončil vysokoškolské štúdium, vrátil sa domov a za krátky čas dal futbalu zbohom. Dres tohoto klubu obliekal aj najmladší z rodu Steinerovcov Ladislav (Mato) Steiner, ktorý je už nebohý, k čomu mu dopomohla práca. Svoje gymnaziálne štúdium som dokončil absolvovaním 8. triedy a maturity na II. Štátnom gymnáziu v Košiciach na Poštovej ulici - v oboch prípadoch s vyznamenaním. Podarilo sa mi však ešte raz maturovať s vyznamenaním v Prešove na Škole spoločného stravovania po diaľkovom štúdiu v roku 1963. Svoj záväzok otcovi, že po vylúčení zo školy, ju dokončím, som teda dokonale splnil a dokázal tak, že som na štúdium mal, ale len osudová chyba z mojej strany bola príčinou toho, ako sa to v mojom živote udialo.

Súvisiace články