Rozhodcovia sú nedeliteľnou súčasťou futbalového diania. Bez nich by nebol futbal futbalom a jednoducho by to na ihrisku nefungovalo.
Stále, aj napriek snahám mnohých obvodných futbalových zväzov získavať nováčikov, je ich málo. Niet sa čo čudovať. Byť rozhodcom znamená náročné štúdium futbalových pravidiel, ktoré sa neustále menia a dopĺňajú.
A je to aj neustále udržiavanie dobrej fyzickej kondície, lebo dobrý arbiter musí držať krok s hráčmi. Neľahké sú najmä začiatky.
Nováčik musí prejsť najnižšími súťažami, kde je atmosféra často nepriaznivá. A tak každý rozhodca predtým, ako sa vyberie do vyšších súťaží, si užije svoje. Nie že by to tam bolo lepšie, ale predsa už nie je taký bezprostredný kontakt s podguráženými futbalovými odborníkmi.
O tom, čo znamená byť rozhodcom, ako sa ním stať i čo všetko vyžaduje práca futbalového rozhodcu, hovorí 24-ročný, aj napriek veku už skúsený, MICHAL GIBALA.
Ako ste sa vlastne dostali k futbalu a čo rozhodlo o tom, že ste sa stali futbalovým rozhodcom?
K futbalu som sa dostal na odporúčanie môjho učiteľa telesnej výchovy na základnej škole, p. Mgr. Branislava Ondáša. Na hodinách si vo mne všimol potenciál a oslovil ma, či by som to chcel skúsiť vo futbalovom klube FK Spišská Nová Ves, kde pôsobil ako tréner. Chcel by som sa mu za túto príležitosť veľmi pekne poďakovať, pretože bez nej by som dnes nebol tam, kde som.
Keď som pôsobil v dorasteneckej kategórii, prišla ponuka od kamaráta, ktorý bol futbalovým rozhodcom, či si to chcem vyskúšať. A čo myslíte, že som povedal? „Neblázni, hráči nadávajú na rozhodcov a ja to mám ísť robiť?“ Nakoniec som si to premyslel a povedal som si: „Neskúsiš, nevieš.“
Následne som pár rokov fungoval na dvoch stoličkách. Postupne som si začal uvedomovať, že si budem musieť vybrať. Je veľmi náročné súčasne hrať aj rozhodovať. Vybral som si cestu rozhodcu, čo s odstupom času hodnotím ako najlepšie rozhodnutie.
Spomínate si na svoje začiatky? Aké boli vaše prvé kroky v rozhodcovskom „remesle“?
Áno, samozrejme. Na to sa nedá zabudnúť. Môj prvý zápas bol v žiackej kategórii v Hrabušiciach. Mal som 16 rokov a myslel som si, že to nemôže byť nič náročné. Bol som v pozícii asistenta rozhodcu a keď lopta opustila hraciu plochu za postrannú čiaru, nikdy som si nebol istý, na ktorú stranu mám ukázať (smiech).
Bol to obrovský výstup z mojej komfortnej zóny. Samozrejme, na zápase som mal skúseného rozhodcu, ktorý mi pomáhal. Najhoršie však bolo počúvať komentáre z tribúny: „Ten nevie, čo ukazuje.“ „Čo tu prišiel šaškovať?“ „On je asi prvýkrát na zápase.“ No a to bola vlastne pravda.
Čo musí urobiť mladý človek, ak sa chce stať futbalovým rozhodcom? Čo všetko musí zvládnuť a naučiť sa?
Aktuálne prebieha kampaň na nábor nových rozhodcov. Cieľom je najmä zjednodušiť cestu k získaniu základnej licencie. Záujemca sa môže online naučiť pravidlá a otestovať si svoje vedomosti ešte pred samotným kurzom. Myslím si, že to môže prilákať viac mladých ľudí a zároveň uľahčiť nábor nových rozhodcov.
Okrem znalosti pravidiel je dôležité mať dobrú kondíciu, vedieť sa rýchlo rozhodovať, komunikovať s hráčmi a hlavne zostať pokojný a nestranný aj pod tlakom.
Spomínate si na svoj prvý zápas, ktorý ste rozhodovali? Aké ste mali pocity a čo vám vtedy najviac utkvelo v pamäti?
Môj prvý zápas v kategórii dospelých bol v SOFZ v VII. lige Iliašovce proti Spišským Tomášovciam. Keďže išlo o moju premiéru, komisia rozhodcov mi nadelegovala veľmi skúsených asistentov, aby mi v zápase pomohli.
Bolo veľmi náročné ísť ako 17-ročný chlapec rozhodovať dospelým mužom. Rovnako náročné pre mňa bolo byť výrazne najmladším z delegovaných osôb. Popravde, veľa si z toho zápasu nepamätám (smiech).
Samozrejme, veľká vďaka patrí všetkým delegovaným osobám, ktoré sa mi snažili čo najviac uľahčiť zvládnutie daného stretnutia.
Ktoré zápasy boli počas vašej kariéry pre vás najzaujímavejšie alebo najnáročnejšie?
Najzaujímavejšie sú derby stretnutia. Ako sa hovorí – derby nepozná favorita. Postavenie v tabuľke nie je vôbec dôležité a takýto zápas môže vyhrať ktokoľvek. Je to obrovská prestíž vyhrať takýto zápas. Od prvej minúty je na ihrisku cítiť obrovské nasadenie, tvrdosť v súbojoch a veľké množstvo emócií na hracej ploche aj mimo nej.
Špecifické sú tiež zápasy ku koncu sezóny, keď družstvá hrajú buď o čelo tabuľky a prípadný postup do vyššej súťaže, alebo naopak o záchranu a udržanie sa v danej súťaži. Keď rozhodca dostane delegáciu na takéto stretnutie, je to pre neho česť a cíti dôveru komisie rozhodcov.
Je nejaký zápas, na ktorý naopak neradi spomínate? Čo sa vtedy stalo a čo ste si z toho odniesli?
Nemám v pamäti konkrétny zápas. Určite však boli stretnutia, na ktoré som chcel po zápase radšej zabudnúť. Aj rozhodcovia sú len ľudia a je jasné, že robíme chyby. Niekedy máte na rozhodnutie iba pár sekúnd. Keď si následne analyzujeme video, veľakrát by sme sa podľa neho rozhodli inak.
Na zápase ste pod časovým tlakom a musíte sa rozhodnúť do pár sekúnd. Hráči sa na nás snažia vyvíjať tlak, aby sme si neboli istí svojimi rozhodnutiami. Najhoršie je v zápase začať premýšľať o tom, či ste sa v danej sekunde rozhodli správne, a potom na to myslieť počas celého zápasu.
Musíte na to zabudnúť a ísť ďalej, aby ste zbytočne neurobili ďalšiu chybu. Sporné momenty si stále vyhodnocujeme a v prípade chyby sa z toho chceme do budúcna poučiť a vyvarovať sa tomu v podobnej situácii.
Zažili ste počas rozhodovania situáciu, na ktorú nikdy nezabudnete – či už vtipnú, kurióznu alebo vypätú?
Keď som ešte pôsobil v okrese a bol som asistentom rozhodcu na zápase dospelých, signalizoval som hráča mimo hry. Jednoznačne bol asi desať metrov za predposledným brániacim hráčom a išiel by sám na bránu. Pribehol ku mne jeden hráč a povedal mi: „Sudí, on má šescdzešat rokov, muši mac dajaký náskok.“
Ešte si spomínam na jednu situáciu, keď za mnou stál starší pán, ktorý ma zavolal a spýtal sa: „Sudí, za dva cukríky nám viete nejako pomôcť?“ Na dedinskom futbale sú niektoré hlášky jednoducho nezabudnuteľné.
Nedávno sa stala situácia, keď mi v priebehu zápasu začalo neskutočne pískať v komunikačnom zariadení. Nepočuli sme sa navzájom a nevedeli sme, čo sa deje. Za chvíľu sme videli, ako nad hracou plochou preletel vojenský vrtuľník. Asi bol vybavený rušičkou a nám sa na pár minút úplne prerušilo spojenie.
Aké vlastnosti by podľa vás mal mať dobrý futbalový rozhodca? Je dôležitejšia znalosť pravidiel, fyzická pripravenosť, psychická odolnosť alebo schopnosť komunikovať s hráčmi?
Všetky tieto oblasti sú veľmi dôležité. Rozhodca musí byť komplexne pripravený, aby zvládol manažovať celé stretnutie od začiatku až do konca. Hráči vycítia, keď ste v niektorej oblasti nedostatočne pripravený, a budú sa to snažiť využiť.
Keď pristupujete zodpovedne k svojim povinnostiam, viete, kde vás tlačí topánka, musíte na tom pracovať, aby ste odstránili svoje nedostatky a tak mohli postupne výkonnostne rásť a boli akceptovanou osobnosťou na hracej ploche.
Čo by ste ešte ako rozhodca chceli dosiahnuť? Máte nejaký sen alebo cieľ, ktorý by ste si chceli splniť?
Chcel by som rásť a stále sa posúvať. Sen, samozrejme, mám, ale snažím sa dávať si reálne ciele, ktoré si naplánujem. Viem, čo musím urobiť, aby som daný cieľ splnil, a následne, keď sa mi ho podarí naplniť, môžem si dať ďalší. Keby som nevidel v rozhodovaní možnosť kariérneho rastu, nerobil by som to.
A kam sa dostanem? Uvidíme. Hlavne si prajem, aby mi slúžilo zdravie, lebo to je najdôležitejšie. Budem sa však snažiť robiť maximum pre to, aby som sa dostal čo najvyššie.
Rozhodovanie si vyžaduje veľa času. Ako sa vám darí skĺbiť futbal, zamestnanie a rodinný život?
Moja hlavná pracovná činnosť je podnikanie v oblasti financií, kde sa venujem finančnému plánovaniu. Keďže nie som zamestnaný, viem si manažovať svoj čas a mám tak priestor byť popri práci delegovaný na stretnutia tak, aby to neovplyvňovalo rast môjho podnikania. Vlastnú rodinu ešte nemám, takže mám o pár povinností menej a môžem sa naplno venovať všetkým svojim aktivitám.
Kto vás počas vašej rozhodcovskej kariéry najviac podporuje a komu vďačíte za to, že pri rozhodovaní stále pokračujete?
Najväčšia vďaka patrí jednoznačne mojej rodine. Bez nich by som sa nemohol venovať všetkým svojim činnostiam v takej miere, ako sa im venujem. Chcel by som sa im za to veľmi pekne poďakovať.
Taktiež som vďačný celému rozhodcovskému kolektívu a hlavne som vďačný za priateľstvá, ktoré som si za tie roky pri futbale vybudoval. Futbal, teda šport celkovo, by mal ľudí spájať.
Zmenilo vás rozhodovanie aj v osobnom živote? Naučilo vás niečo, čo využívate aj mimo futbalu?
Rozhodovanie mi dalo veľmi veľa. Naučil som sa komunikovať na odbornej úrovni, manažovať celé stretnutie a hlavne rozhodovať sa pod časovým tlakom. Človek sa zároveň naučí pracovať s emóciami, zachovať si chladnú hlavu a komunikovať s rôznymi typmi ľudí.
Tieto skúsenosti využívam aj v osobnom a pracovnom živote. Rozhodovanie ma naučilo aj to, že nie každé rozhodnutie sa bude páčiť všetkým. Dôležité je vedieť si za svojím rozhodnutím stáť a zároveň byť schopný priznať si chybu, keď ju urobím.
Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí uvažujú nad tým, že by sa stali futbalovými rozhodcami?
Vyskúšajte to. Nikdy neviete, či sa z toho postupne nestane vaše hobby, ktoré vás začne stále viac baviť. Možno zistíte, že máte na rozhodovanie talent a môže vás to posunúť ďalej nielen v športe, ale aj v osobnom živote. Nemáte čo stratiť.
Investujte svoj čas a môže vám to neskôr priniesť úspech. Dôležité je byť zodpovedný, disciplinovaný a vydržať. Dnes veľa mladých ľudí chce všetko hneď a za nič. Takto to nefunguje.
A na záver – je niečo z vašej rozhodcovskej kariéry, o čom sa vás ľudia bežne nepýtajú, ale radi by ste to spomenuli?
Rozhodovanie nie je ľahký koníček. Prial by som si viac rešpektu a vzájomnej úcty od ľudí smerom k nám rozhodcom. Tak ako sa rešpektujú hráči, ktorí v zápase robia chyby. Každý z nás urobí chybu a bude robiť chyby. Sme ľudia.
Myslím si, že žiadny rozhodca nerobí chyby úmyselne a keď sa stane, že sa pomýli, trápi ho to oveľa viac, ako si ľudia myslia. Za rozhodcom totiž často zostane iba jedno rozhodnutie, ktoré diváci alebo hráči vidia.
Za tým rozhodnutím však bývajú hodiny tréningu, prípravy, cestovania a snahy odviesť svoju prácu čo najlepšie. Práve preto by som si želal, aby sme sa na futbal pozerali predovšetkým ako na šport, ktorý má ľudí spájať a nie rozdeľovať.
