Utorok, 26. január, 2021Meniny má Tamara

Fischer sa rozhodol – už to nemá význam

Rastislav Hríbik|Publikované 10. máj 2007 o 22:00

Po Björndalenovi druhý najúspešnejší biatlonista vo Svetovom pohári ukončil kariéru.

Potichúčky, ako je to uňho zvykom, oznámil nemecký biatlonista Sven Fischer (na snímke SITA/AP ) koniec bohatej kariéry. „Odídem, až keď to bude chcieť telo i duša,“ hovorievala legenda svetového biatlonu.

Musel si byť istý

Ten čas nastal. Dnes 36–ročnému Fischerovi, prezývanému Fisch (ryba) trvalo takmer dva mesiace od konca sezóny, kým sa rozhodol. „Zrelo to vo mne dlho. Musel som si byť istý, že robím dobre. Dospel som napokon k názoru, že už nemá význam pokračovať. Chcem sa oženiť, postaviť dom a mať ďalšie deti,“ prezradil rodák zo Schmalkaldenu.

Hľadať v jeho prípade ďalšiu motiváciu je naozaj ťažké. Sven získal všetko, o čo sa v tomto športe bojovať dalo. Olympijským víťazom sa stal štyrikrát, za majstra sveta ho dekorovali sedemkrát a dva razy (1997, 1998) si dokázal privlastniť i veľký krištáľový glóbus za celkové víťazstvo vo Svetovom pohári. Na stupni víťazov stál 150–krát. Len nórsky rýchlik Ole Einar Björndalen na ňom stál častejšie.

Hetrik mu vzala chrípka

Fischer mohol skompletizovať vo Svetovom pohári zlatý hetrik pred dvoma rokmi. Pred poslednými pretekmi v ruskom Chanty–Mansijsku viedol, no chrípka ho prikvačila na lôžko a Björndalen ho napokon predstihol o jedenásť bodov.

Možno za to tak trochu mohla i Fischerova zásadovosť. Zanovito odmietal rukavice i čiapku. Za 15 sezón v kolotoči SP to ani raz nevyskúšal. Ani keď doma v zasneženom Durínskom lese rúbal drevo, rukavice nemal. Neznášal ich.

Sven začínal atletikou, skúšal stredné trate i cezpoľný beh, no ako piataka ho na základnej škole zlákal biatlon. Ani po zjednotení Nemecka, ktoré ho v roku 1990 donútilo odísť z armády, naň nezanevrel.

Ako junior Fischer nič nevyhral, aj pre problémy s kolenami. Sven rástol príliš rýchlo a zničil si chrupavky v kolenách. Keď mu ich v septembri 1989 operovali, myslel si, že má po kariére. Rok musel stáť, mohol len plávať, no dokázal sa vrátiť. V decembri 1992 vyhral svoje prvé veľké preteky (Európsky pohár v Hochfilzene) a o týždeň už súťažil vo Svetovom pohári. V šprinte v Pokljuke pri premiérovom štarte dobehol piaty. O tri mesiace vo fínskom Kontiolahti získal prvý z 33 triumfov v SP.

Z cieľa do nemocnice

Za najšťastnejší okamih ka­riéry označil 23. miesto v stíhačke na svetovom šampionáte pred tromi rokmi doma v Oberhofe. So štartovým číslom na tele utekal do nemocnice za manželkou Doreen, ktorá priviedla na svet dcérku Emilie–Sophie.

Svenov otec najviac žiaril na ZOH 1994 v Lillehammeri, keď syn pri olympijskej premiére získal vo vytrvalostných­­ pretekoch na 20 km bronz. Po medailu (striebornú) si v pretekoch totiž dobehol aj zať Frank Luck (vzal si Svenovu sestru Andreu).

Autor: Rastislav Hríbik

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.