Spomienky na federálnu ligu

BRATISLAVA. Betónové schodíky, plytké siete a tribúny plné ľudí. Aj to charakterizuje zápasy spoločnej federálnej futbalovej súťaže.

Od posledných zápasov ubehne tridsať rokov. Zaspomínajte si preto s nami na rozdielové momenty a detaily, ktoré dnes na štadiónoch nenájdeme, ale kedysi boli samozrejmosťou.

BRATISLAVA. Betónové schodíky na štadiónoch, plytké siete a tribúny plné ľudí. Aj tak vyzerali zápasy najvyššej československej futbalovej súťaže.

Od posledných zápasov uplynie už bezmála tridsať rokov. Futbalnet ponúka spomienky priamych aktérov – hráčov, trénerov, či fanúšikov na tieto časy. 

Horňák: Dobrá a kvalitná súťaž

Mnohí tvrdia, že v ére spoločného štátu mal futbal iné čaro. Sú však aj takí, ktorí si myslia, že terajšie nároky na hráčov sú oveľa vyššie.

„Federálna liga bola veľmi dobrá a kvalitná súťaž. Už len tým, že došlo ku konfrontácii českých a slovenských mužstiev,“ spomína Michal Horňák, ktorý v drese Chebu a najmä Sparty odohral ako obranca vo federálnej lige 83 zápasov.

„Keď sme so Spartou prišli do ktoréhokoľvek slovenského mesta, bolo vypredané a o zápas bol veľký záujem,“ dodal bývalý český reprezentant, ktorý v súčasnosti trénuje béčko Sparty Praha.

Futbal sa podľa neho zmenil v rýchlosti a komplexnosti.

„Dnes už obranca a stopér nie je len obranca a stopér, ale mal by vedieť hrať na viacerých postoch. Teda mal by vedieť útočiť. A takisto útočníci v súčasnosti už nestoja len na polovici ihriska, ale vracajú sa dozadu a pomáhajú obrane. Futbal je plynulejší a nároky na hráčov sú vyššie v rýchlosti a dynamike,“ porovnal.

„Hra aj terény boli pomalšie. Divákov však bolo viac. Ľudia mali na výber oveľa užšiu škálu voľnočasových aktivít, hojne teda navštevovali štadióny. Neexistoval internet ani mobily. Hráčske kádre sa menili len minimálne. Výnimkou bola Dukla, kde bola fluktuácia podmienená vojenskou službou, ktorá bola povinná,“ zaspomínal si Tomáš Geist, ktorý pre Duklu Banská Bystrica pracoval 23 rokov na všetkých funkcionárskych postoch.

Futbal lákal aj bez reklamy

Bez internetu, ale s tranzistorom na ušiach prežívali nedele futbaloví fanúšikovia za federálnych čias. Teda tí, čo nemohli prísť na štadióny. Všetci sa tešili na tradičnú zvučku relácie S mikrofónom za futbalom a počúvali priame vstupy z druhých polčasov. Iné možnosti neboli.

Zaujímavé bolo, že na zostrih gólov si fanúšikovia futbalu museli počkať do večernej relácie Góly-body-sekundy. Aj to televízie nemali svoje štáby na všetkých zápasoch, bola iba Československá televízia.

Niektoré výsledky preto redaktori ponúkli iba slovne.

Výrazná zmena nastala na jar 1992, keď televízia začala vysielať reláciu Futbal gbs, predchodcu známejšej relácie Tango.

Kedysi futbal nepotreboval veľkú reklamu, stačili plagáty po meste. Ľudia chodili na zápasy v oveľa hojnejšom počte ako dnes. Tomáš Geist tvrdí, že za úbytkom fanúšikov nie je nekvalitný futbal.

„Ľudia majú na výber televízne prenosy zo špičkových európskych súťaží, iné záujmové činnosti a podobne. Musíme už v deťoch pestovať klubový patriotizmus. Ešte za mojich funkcionárskych čias som s hrôzou zistil, že malé deti trénujú v našich prípravkách v dresoch Realu, Arsenalu, Barcelony, AC Milána.

Zakázal som to a nič iné ako tréningové oblečenie s logom Dukly ste už nevideli. Každé voľné miestečko na štadióne zdobilo klubové logo. Tak sme to dostali do úplného povedomia,“ povedal Geist.

Najmenej divákov na Dukle Praha

Federálny futbal lákal viac ako v súčasnosti, výnimkou bola azda iba pražská Dukla, kde divákov počítali na stovky. Napríklad na zápase Dukla Praha – Inter Bratislava bolo len 289 divákov. Bolo to v sezóne 1990/91.

Podľa dostupných neoficiálnych údajov (návštevnosť sa evidovala od sezóny 1954/55), najmenej ľudí v histórii ligy bolo 10. júna 1981 na zápase ZŤS Košice – Spartak Trnava (205 divákov). Do štatistík nie sú zarátané zápasy, kde diváci nemohli byť z disciplinárnych či iných dôvodov.

Zber údajov uľahčili turnikety

Presuňme sa v čase o niekoľko desaťročí späť. V minulosti pri väčších návštevách bol problémy s určením presného počtu divákov.

V priebehu druhého polčasu hlásateľ podával informáciu o počte divákov nielen ľuďom na štadióne, ale aj novinárom. Tento údaj sa však často iba odhadol, keďže všetky predané lístky sčítali až po zápase.

Príchodom mechanických turniketov v osemdesiatych rokoch sa klubom zber údajov uľahčil.

Čísla vstupov pri jednotlivých vchodoch boli rýchlo známe, a tak sa neskôr neudával počet predaných lístkov, ale prítomných divákov.

„Niekto z usporiadateľov cez polčas obišiel všetky vchody a spočítal údaje z číselníkov na turniketoch. Turnikety sa vynulovali vždy po odohratom zápase, čo dnes znie úsmevne.

K výslednému číslu sa vždy prirátala kapacita VIP sedadiel. Bolo to rovnaké pri všetkých kluboch federálnej ligy,“ zaspomínal Tomáš Geist, ktorý 23 rokov pracoval v Dukle Banská Bystrica.

Smutný prechod k samostatnej lige

Domnieva sa, že turnikety na Štiavničkách sa začali používať okolo roku 1985.

„S príchodom samostatnej ligy už turnikety potrebné neboli, ani nemám predstavu, kde skončili. Smutnou pravdou je, že prechod z federálnej ligy do samostatnej bol deprimujúci. Od súperov, cez organizáciu, médiá až po počet divákov či štadióny,“ dodal bývalý funkcionár zo Štiavničiek.

Rátanie divákov brali organizátori zápasov federálnej ligy precízne.

„Na jar 1991 som sa ako študent na zápase Dukla Banská Bystrica – Slovan Bratislava rozhodol pre bláznivý plán. Zámerným pretočením turniketov pri vstupe som sa rozhodol navýšiť počet divákov.

Aj sa mi to podarilo, ale vedľa stojaci usporiadateľ, ktorý trhal lístky, ma zbadal. Zakričal na mňa niečo v zmysle, že čo som to urobil! Ja som sa len rýchlo pratal na tribúnu. Akurát, keď som sa obzrel za seba, za mnou prichádzajúci divák musel turniket podliezť, aby sa súčet vyrovnal,“ prezradil fanúšik Dušan Dojčiar.

Turnikety ako nostalgická spomienka

Mechanické turnikety sú pre mnohých už len nostalgickou spomienkou na federálne časy.

Kedysi mali mužstvá normovanú návštevu, ktorá sa počítala podľa diváckeho priemeru v minulej sezóne. Teda pokiaľ návštevnosť na domácom zápase prekročila normu, hráči mali za každého diváka odmeny.

„U nás v Dukle boli v tom čase pokusy o realizáciu tohto plánu, ale do praxe sa dostal až o zopár rokov neskôr v samostatnej lige,“ povedal Geist.

V auguste 1989 hral Slovan doma so Spartou, hlásateľom oznámili návštevu 19 338 divákov. Hráčom Slovana sa to však pripadalo málo, preto žiadali usporiadateľov prepočítať návštevnosť znova.

Napokon ju upravili na 21 208 divákov.

„Pamätám si to, zápasy so Spartou patrili pre divákov k vrcholom ligy. Mali sme nastavené motivačné prémie nielen za víťazstvo, ale za aj počet divákov na domácom zápase. Ten pôvodný údaj sa nám nepozdával, keďže opticky bol štadión plnší, ako povedal hlásateľ.

Často sa v minulosti stávalo, že usporiadatelia pustili divákov načierno, a tak počet predaných lístkov nesedel s počtom divákov na štadióne. Každá éra má svoje špecifiká,“ zaspomínal Dušan Tittel, ktorý vo federálnej lige za Slovan odohral 97 zápasov a ako obranca strelil trinásť gólov.

Návštevy sa nadhodnocujú

Vo federálnej lige sa štadióny zdali plnšie oproti ohlásenej návšteve, teraz je to v našom futbale naopak.

„V slovenskej lige máme pocit, ako keby si počty divákov vymýšľal sám hlásateľ a pritom pridal vždy pár stoviek navyše oproti realite. Panuje nejednotnosť počítania návštevnosti a fanúšikovia o tom vedú veselé diskusie na internete. Kluby tak strácajú dôveryhodnosť,“ tvrdí Dojčiar.

„Dnes majú kluby k dispozícii elektronické turniketové systémy. Môžu teda zverejniť presné údaje, čo aj robia. Niekde však do počtu divákov zahrnú aj predané permanentky. Keď ich držitelia na zápase nie sú, vzniknú nepresné čísla. Všetko záleží na tom, ako sa kluby k tomu postavia,“ dodal Tittel, ktorý pracoval v Únii ligových klubov.

Požičiavali si usporiadateľov

Federálne zápasy prinášali nielen športové zážitky, eufóriu, sklamania či úsmevné situácie, ale aj nezabudnuteľné spomienky.

„Mám ich veľa. Zaujímavé bolo, že usporiadatelia v Prahe boli tí istí na Bohemke, Sparte, Slavii či Dukle. Poznali nás po mene. Federálna liga bola vznešenejšia ako dnešná,“ spomína Tomáš Geist, ktorý pre Duklu Banská Bystrica pracoval 23 rokov na všetkých funkcionárskych postoch.

„Dlho sme s jej koncom bojovali vo svojom vnútre. Aj fajčenie trénerov pri lavičkách malo svoju atmosféru. Boli to úsmevné situácie,“ dodal.

Sparťania zdemolovali vlak

Nezabudnuteľný pre neho je zisk titulu Sparty Praha na Štiavničkách v roku 1985.

„Po konečnom hvizde sa hráči zoskupili pri lavičke hostí a počúvali rozhlas. Zisťovali, ako skončil ich konkurent v boji o titul. Správy boli pozitívne, a tak napriek prehre s našou Duklou oslavovali majstrovský titul,“ prezradil dnes už úsmevnú príhodu.

Fanúšikovia Sparty na ceste do Banskej Bystrice zdemolovali skoro celý vlak. Na motívy tejto udalosti o dva roky neskôr nakrútili známy český film Proč?

Sparta sa vtedy ťahala o titul s Bohemians. Ten doma prehral s Trnavou 0:1, a tak Sparťanom po rovnakej prehre v Banskej Bystrici titul neušiel.

Na Štiavničkách bola vtedy päťciferná návšteva – 10 037 divákov.

Geist: Schodíky mali atmosféru

Ďalšou nostalgickou spomienkou na federálne časy boli miesta na státie. Kapacity futbalových stánkov boli vďaka nim oveľa vyššie ako v súčasnosti.

Dnes majú moderné štadióny len miesta na sedenie a betónové schodíky za bránami sú takmer všade minulosťou. Napriek tomu, že aj oni mali čaro.

Vlajkonosiči by o tom mohli rozprávať svoje. V Banskej Bystrici miesta na státie používali až do súčasnej rekonštrukcie štadióna.

„Vždy budem v dobrom spomínať na miesta na státie. Vždy boli plné, mali atmosféru. Neskôr však UEFA vyhodnotila tieto miesta ako vysoko rizikové a museli ich zrušiť,“ zaspomínal si Geist.

Napriek tomu, že dnes sú na štadiónoch najmä miesta na sedenie, mnohých fanúšikov nič neodradí vychutnať si zápas postojačky.

„So zrušením betónových schodíkov sa stále pasujem. Ešteže majú fanúšikovia svoj sektor, kde si vytvárajú pravú atmosféru. Kedysi to bolo v tomto smere lepšie, ale rozumiem UEFA, že to v rámci bezpečnosti zatrhla,“ povedal Michal Horňák, ktorý v drese Chebu a najmä Sparty odohral ako obranca vo federálnej lige 83 zápasov.

Opatrenia, ktoré znížia smrteľné úrazy

Futbalové kluby pristúpili k zrušeniu miest na státie predovšetkým pre násilnosti na štadiónoch v Belgicku a Anglicku.

Prijaté opatrenia mali znížiť riziko smrteľných zranení.

„To sa podarilo. Ale súhlasím, že fandiť svojmu klubu v sektore za bránkou s vlajkou a zároveň sedieť na sedadle je nemožné. Vždy je to o zdravom kompromise, častokrát však ľudia nerešpektujú opatrenia a keď príde k úrazu, hľadáme vinníka a zodpovedný je klub,“ povedal Dušan Tittel, ktorý vo federálnej lige za Slovan odohral 97 zápasov.

V Nemecku našli v rámci ligy kompromis. Domáci fanklub nemá vo svojom sektore za bránkou sedadlá, na ktorých by aj tak diváci stáli a poškodili ich.

Na zápasoch UEFA sú však povinné.

„Rozhodlo sa správne. Aj keď to malo svoje kúzlo. Plná Letná, nabité Tehelné pole na Slovane, to bola proste paráda,“ uviedol Lumír Mistr, ktorý v spoločnej československej lige odohral 90 zápasov.

Súčasné pravidlá nedovoľujú brankárom chytiť do rúk úmyselnú prihrávku od spoluhráča. Kedysi mohli.

„Vítam to. Hnevajú ma obrancovia, ktorí si loptu púšťajú, aby mohli hrať domov s brankárom. Nepáči sa mi, keď si vyberú ľahšie riešenie namiesto toho, aby sa pustili hneď prvým dotykom k súperovej bránke,“ povedal Dušan Tittel, ktorý vo federálnej lige za Slovan odohral 97 zápasov.

„Samozrejme, nie vždy sa to dá. Prvá myšlienka hráča by však vždy mala byť smerom dopredu. A nie k vlastnému brankárovi,“ dodal.

Zmenu v pravidlách o malej domov víta väčšina futbalových odborníkov.

„Je to super. Dnes sa chce od brankárov, aby hrali veľmi dobre nohami, aby sa aktívne zapájali do rozohrávky. Je to dobrý trend. Hráči by mali vedieť hrať na viacerých postoch a takto sa to prepojuje aj s brankárom. Nie ako kedysi, že sa brankárovi nahrala lopta, aby sme nič nepokazili. Takto je futbal atraktívnejší,“ uviedol Michal Horňák, ktorý vo federálnej lige nastúpil na 83 zápasov.

Ligový zápas po klobáske

Bývalý obranca Sparty Praha po rokoch rád spomína na jar 1993, keď sa Sparta poslednýkrát vo federálnej lige predstavila na Slovane.

„Keď sme prišli do Bratislavy, na Tehelnom poli bolo asi dvadsať metrov snehu. Čakali sme na rozhodcu, ktorý príde a povie, že sa nehrá. Niektorí z nás boli v kabíne a ďalší išli na párky, na klobásku.

Po istom čase pribehol vedúci mužstva a začal nám nadávať: Čo tu robíte, o pol hodiny sa začíname. Štadión bol uprataný a normálne sa hralo. Bolo to vskutku kuriózne, nevídané. Organizátori váľali snehové gule za čiary a pri nich sme hrali futbal. Bol plný štadión, nádherný zápas. S klobáskou v žalúdku sme dokázali remizovať 1:1,“ zaspomínal.

Hlboké siete prichádzali do módy

Na súčasných štadiónoch sa používajú hlboké siete, pri ktorých je efekt z dosiahnutého gólu lepší.

Začiatkom deväťdesiatych rokov však bola situácia iná. Napríklad na štadiónoch v Chebe, Českých Budějoviciach, na Bohemians, v Brne a inde boli siete za bránou plytké, našponované najmä pod horným brvnom.

Divák si preto gól do siete súpera veľmi nevychutnal.

„Osobne som to neriešil, hlavne, že bol gól,“ pousmial sa Lumír Mistr, ktorý v spoločnej československej lige odohral za Spartu Praha deväťdesiat zápasov.

„V minulosti štadióny nepodliehali licenčným podmienkam, a tak hracie plochy mali určitú toleranciu. Odvtedy vznikol vo futbale výraz letisko, keďže niektoré ihriská mali maximálny rozmer a niektoré boli v rámci noriem len tak - tak.

Preto na niektorých štadiónoch boli siete veľmi krátko od bránkovej čiary a inde, napríklad na Slovane, boli natiahnuté až úplne dozadu. Pamätníci vedia, že na Slovane nebol len špecifický typ sietí, ale aj ich maximálne upnutie,“ spomína Tittel.

Pribudli iné typy sietí

Neskôr pribudli ďalšie typy sietí, ktoré boli rozličné nielen veľkosťou do hĺbky, ale aj štruktúrou pletenia. Hlboké siete postupne prišli aj na dediny.

„Krásne siete mali talianske a niektoré anglické kluby, také s menšími očkami. Pekná sieť dotvára vizuálne štadión a pohľad na hraciu plochu. Mám rád, keď si správca štadióna dá záležať aj na tomto detaile.

Ja som mal vždy najväčšiu radosť, keď lopta bola v súperovej sieti,“ pousmial sa.

Na štadiónoch atletické dráhy

Súčasťou viacerých štadiónov v Československu bola okrem futbalového ihriska aj atletická dráha. Aj vďaka tomu patrili československí atléti k svetovej špičke, ale mnohí futbalisti šomrali. Obrovský priestor medzi hracou plochou a tribúnami sa im nepáčil.

„Vždy som mal rád štadióny, kde nebola dráha. Kde bol kontakt s divákmi intenzívny. Napríklad v Bratislave na Interi to bolo rozľahlé. Na takýchto neosobných štadiónoch sa mi nehralo dobre,“ spomína Michal Horňák, ktorý v drese Chebu a Sparty odohral vo federálnej lige 83 zápasov.

V súčasnosti sú už trendom futbalové štadióny bez atletického oválu a diváci majú k hráčom bližšie.

„Najhorší štadión mala Dukla Praha na Juliske. Atletický ovál, jedna veľká tribúna, ktorá vždy bola takmer prázdna. Celé prostredie bolo zlé, aj keď tam hrával armádny klub a mal veľa dobrých futbalistov,“ doplnil Dušan Tittel, bývalý hráč Slovana.

Na Letnej padla slávna Barca

Dnes majú slovenské kluby problémy prejsť cez úvodné predkolá európskych pohárových súťaží. Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov to však bolo inak.

Slovan potrápil AC Miláno či Real Madrid, výrazné úspechy dosiahla aj pražská Sparta.

Asi najvýraznejšie na verejnosti rezonovalo víťazstvo Sparty 1:0 v domácom súboji proti Barcelone. Bolo to presne 1. apríla 1992, gól strelil Horst Siegl.

„Bol to jeden z vrcholov mojej kariéry. Hrať s Barcelonou, najlepším mužstvom Európy, ktoré v tom roku vyhralo Pohár majstrov európskych krajín, teda dnešnú Liga majstrov.

Hrali za nich obrovské hviezdy ako Koeman, Stoičkov a Begiristain. Bola to obrovská eufória,“ prezradil Michal Horňák, ktorý hral celých deväťdesiat minút.

„Stále je to krásne. Barcelona a ešte v takej zostave, bola to pastva pre oči. To čo sme s nimi robili, na to sa nedá zabudnúť. Stará Letná bola plná, nádhera,“ doplnil Lumír Mistr, ktorý v tom zápase patril medzi najlepších.

Kedysi sa menili len slabší

V minulosti dokázal Slovan Bratislava vyhrať Pohár víťazov pohárov, reprezentanti Československa sa stala majstrami Európy. Dnes je niečo podobné nepredstaviteľné.

„Kedysi sa menili iba slabší hráči, tí najlepší zostávali viac rokov pokope. Podobne to bolo aj s trénermi. Dnes ani neviem vymenovať všetkých hráčov a trénerov, ktorí sa vymenili v klube za päť rokov. Tí najlepší odchádzajú. A keď k tomu pridáme finančné možnosti našich klubov, nie je čo dodať,“ povzdychol si Tittel.

Ročník 1991/92 bol pre slovenské kluby vo federálnej lige špecifický. Po dlhých sedemnástich rokoch čakania sa z ligového titulu radoval slovenský klub – Slovan Bratislava.

Neskutočný rekord

K ošiaľu prispievali rekordné návštevy na Tehelnom poli. Na súboj so Spartou Praha (0:3) prišlo Slovan povzbudiť 42 880 divákov, čo bude asi navždy neprekonateľný rekord.

„V predchádzajúcej sezóne sme so Slovanom skončili na druhom mieste za Spartou, nezvládli sme záver ligy. Bola to však dobrá skúsenosť do ďalšieho ročníka.

Okrem mňa zostalo pokope celé mužstvo a v útoku malo skvelého Petra Dubovského. Bol neudržateľný,“ spomína Tittel.

Kým belasí oslavovali, v metropole stredného Slovenska zavládol smútok. So súťažou sa musela rozlúčiť Dukla Banská Bystrica, ktorá v poslednom federálnom ročníku medzi elitou chýbala.

„Jožko Adamec trénoval Bohemians, ktorý doma v Prahe v zápase proti Chebu už body nepotrebovali. Jozefovi sa však podarilo zverencov natoľko motivovať, že zostupom ohrozený Cheb porazili.

Znamenalo to, že my musíme zvíťaziť doma so Spartakom. V prípade remízy by sa zachránil Cheb a vypadávali by sme spolu s Trnavou. Chlapské slovo Adamec a Bohemians splnili, no u nás sa najtesnejšou výhrou zachránila Trnava,“ zaspomínal si bývalý funkcionár Dukly Tomáš Geist.

V rozlúčke titul pre Spartu

Ročník 1992/93 bol pre spoločnú federálnu ligu rozlúčkový. O titul sa dlho naťahovalo trio S - Sparta, Slavia a Slovan.

Prvenstvo si vďaka úspešnému finišu nakoniec vybojoval tím z Letnej. Sparta vyhrala posledných deväť kôl a predbehla tak všetkých prenasledovateľov.

„Mali sme veľmi dobré mužstvo, boli sme súdržný a dobrý kolektív. V kabíne bolo viacero reprezentantov, čo bola naša psychická sila,“ zaspomínal si Michal Horňák, držiteľ posledného federálneho titulu.

Fanúšikovia belasých očakávali, že titul z predchádzajúceho ročníka obháji Slovan.

„Vo federálnej lige to bolo extrémne ťažké. Zvlášť pre Slovan, ktorému konkurovali ostrieľané pražské kluby. Obsadili sme nakoniec tretie miesto, tuším za Spartou a Slaviou.

S výsledkom sme boli spokojní, mužstvo sa už pripravovalo na rozdelenie a vznik samostatnej ligy. Mnoho hráčov v tej sezóne dostalo ponuky zo zahraničia, preto tímu chýbala potrebná koncentrácia a pokoj,“ pridal postreh bývalý hráč Slovana Bratislava Dušan Tittel.

Kedysi úcta, dnes urážky

Asi najväčšou zmenou imidžu prešiel najúspešnejší slovenský klub Slovan Bratislava.

Vo federálnej lige mu väčšina fanúšikov z východnej časti spoločného štátu drukovala a titul mu želalo azda deväťdesiat percent Slovákov.

Časy sa však zmenili.

Slovanistov na ihriskách súperov v slovenskej lige často vítajú urážky a nadávky súperových fanúšikov.

Bývalý hráč vidí problém v rozdelení Československa.

„Vo federálnej lige nám takmer celé Slovensko držalo palce. Po rozdelení a vytvorení samostatnej súťaže nás však už mohli súperi poraziť a predstihnúť, preto sa začal konkurenčný boj.

Je to škoda, pretože Slovan si zaslúži, aby mal priaznivcov po celom Slovensku. Tak, ako to bolo v minulosti, keď sa ľudia delili na fanúšikov Slovana a Trnavy,“ tvrdí Tittel.

Tradičné mestá odpadli

Na ligovej mape pribudli nové mestá, ustúpili tradičné ako Košice, Prešov či Banská Bystrica.

„Veľa vecí sa zmenilo. Už len s nostalgiou spomíname na pekné roky, keď sa ľudia futbalom bavili a rešpektovali mená ako Jokl, Petráš či Dobiáš. A pritom každý hral v inom mužstve na Slovensku,“ uzavrel Tittel.

Šumy o obnovení ligy

Podľa mnohých hráčov je to dobrý nápad. Pred niekoľkými rokmi boli vo futbalových kuloároch šumy o obnovení spoločnej česko-slovenskej ligy.

„Vyvolalo to u mňa spomienky, nostalgiu. Bolo by to dobré. Na Slovensku sú veľké mužstvá a štadióny ako v Česku. Určite to stojí za zváženie,“ uviedol Michal Horňák, ktorý v drese Chebu a Sparty odohral vo federálnej lige 83 zápasov.

„Bola by to prestíž a kluby by išli výkonnostne hore. Je tu však otázka, akoby sa postupovalo do európskych pohárov,“ dodal.

Po rokoch by slovenskí priaznivci mohli vidieť také kluby ako Slavia Praha, Sparta Praha či Viktoria Plzeň.

„Výborný nápad, pre hráčov a divákov by to bolo atraktívnejšie. Ideálny model by mohol mať šestnásť mužstiev, z toho šesť slovenských. Boli časy, kedy to bola téma dní, dnes sa to však zdá byť nemožné,“ dodal Tomáš Geist, bývalý funkcionár Dukly Banská Bystrica.

Nesmie zdržovať futbal

Viac ako o spájaní líg sa v súčasnosti na Slovensku hovorí o systéme VAR, ktorý má za sebou premiérové zápasy vo Fortuna lige.

„Rozhodca je len človek. Nad systémom VAR však mám pochybnosti. Vždy ma rozčúli, keď celý štadión vidí, že penalta bola, alebo naopak. A rozhodca po vzhliadnutí videa ukáže inak.

Niektoré situácie ani na obrazovke rozhodca neprečíta dobre. Ja by som aj bol za VAR, ale systém musí byť transparentný a presný. A nemal by zdržovať futbal. Nie je mysliteľné, aby rozhodca chodil päťkrát za polčas k obrazovke,“ myslí si Horňák.

Tittel: Učme sa žiť s VAR

Po prvý raz bol videosystém využitý v zápase Slovana Bratislava proti Zlatým Moravciam.

„Učíme sa žiť a hrať s VAR. Treba len nájsť zdravú mieru, kedy treba technológiu využiť a kedy je to kontraproduktívne.

Využiť VAR v pokutovom území považujem za správne, ale hľadať v strede ihriska dotyk alebo malé potiahnutie a zmeniť celú akciu, to mi príde pritiahnuté za vlasy.

Hlavne sa treba zjednotiť vo výklade, aby nevznikali situácie, že na jednom štadióne sa to posúdi tak a na druhom inak,“ tvrdí Dušan Tittel, bývalý hráč Slovana Bratislava.

„Som jednoznačne za VAR. SFZ reaguje neskoro, systém bol už dávno nutný a potrebný,“ dodal Geist.

Spomienky na federálnu ligu:

Časť 1: Tranzistory na ušiach, plné tribúny. Federálna liga nepotrebovala reklamu

Časť 2: Na federálnu ligu chodili tisícky divákov. Dnes sa počty nadhodnocujú

Časť 3: Spomienky na federálnu ligu: Tréneri fajčili, hráči sa o titule dozvedeli z rádia

Časť 4: Čo robíte? O pol hodiny začíname. Sparťania hrali na Slovane s klobáskou v bruchu

Časť 5: Na Spartu prišlo 42 880 divákov. Rekord ligy padol na Tehelnom poli

Časť 6: Vo federálnej lige mu fandili, dnes naň nadávajú. Slovan prešiel zmenou imidžu

Časť 7: Obnovenie federálnej ligy? Bola by to prestíž, zhodujú sa bývalí hráči

Kto spomínal na Federálnu ligu?