Ako vyzerali posledné kilometre na trati?
"Ja som pred špice nemal správy. Mne tréner hlásil akurát to, že mám pred sebou Keňana, ktorý bol síce minútu predo mnou, no bol úplne grogy. Ja som na tom nebol o nič lepšie, no snažil som sa dobehnúť. Keď sa mi to pri amfiteátri podarilo a videl som, že si ani ´neťukol´, takže som si už len svoje tempo držal ďalej."
Dúfali ste vôbec, že sa vám podarí prísť do cieľa pred trojicou Keňanov? Veď ste porazili i majstra sveta v polmaratóne z Košíc Shema Kororiu!
"To sa mi určite ani neprisnilo. Veď títo traja Keňania boli favoriti, majú osobáky okolo 2:12, Kororia dokonca pod 2:10,. Kdežto ja som sa snažil zabehnúť čas pod 2:20..."
Je to teda pre vás príjemný šok?
"Určite áno. Veď som ani nevedel do čoho idem. Všetci ma strašili povestným 35. kilometrom, že až tam sa začína ozajstný maratón. Dobehol som naň a vôbec som nič nezaregistroval. Kríza začala až na 38. kilometri. Od 40. kilometra to už bola len sila vôle. Ľudia ma fantasticky tlačili do cieľa."
Pred pretekmi ste povedali, že ak budete na 35. kilometri, určite už preteky ´nezapichnete´. Pri takom priebehu, sa to azda ani nedalo...
"Na 38. kilometri som si povedal, že to už musím vydržať, veď chýbalo len niečo vyše štyroch kilometrov. Vedel som, že keď odbočím na Komenského, ľudia ma budú hnať až do cieľa. Tak to i bolo."
Bol pre vás psychickou vzpruhou i fakt, že ste pred všetkými Keňanmi?
"Určite. Vôbec som nečakal, že porazím aspoň jedného, nieto všetkých troch. Keď som ich začal postupne dobiehať, bola to pre mňa obrovská psychická výhoda."
Takže pred domácim publikom sa vám bežalo skvele.
"Určite. Veľmi by som sa im chcel poďakovať. Spokojná je i rodina - mama, otec, brat, sestra s rodinou boli na trati a mohutne ma povzbudzovali."
Bol na trati i spolupráca s kolegom Vladom Lipovským?
"Zo začiatku sme sa spolu držali. Chcel by som sa poďakovať i Mirovi Vankovi, ktorý potiahol polmaratón. Opustil nás trochu skôr, ale snažili sme sa ho držať čo najdlhšie."