Štvrtok, 25. február, 2021Meniny má Frederik, Frederika

Extrémy na svahoch sa dobre predávajú

Američanka Mancusová si v zjazde v Lake Louise zahalila každý kúsok kože na tvári, lebo teplota spadla až k mínus dvadsiatim stupňom. (Autor: REUTERS)
Prokop Slováček|Publikované 6. dec 2007 o 00:00

Ako terminátori sa musia cítiť zjazdoví lyžiari súčasnosti. V extrémnych situáciách, pri obrovských rýchlostiach, neraz vo veľkých mrazoch musia podávať špičkové výkony.

BRATISLAVA. Vážne zranenie obhajcu víťazstva vo Svetovom pohári Nóra Aksela Lunda Svindala na tréningu v Beaver Creeku pripomenulo fakt, že lyžovanie, najmä zjazd, je naozaj extrémnym športom. Stačí malá chyba či chvíľka nepozornosti a nastane ťažké zranenie.

Nič nepočuť, iba hluk

Vývoj smerom k vyššej náročnosti zjazdového lyžovania potvrdil aj Richard Magdolen, športový riaditeľ pre alpské disciplíny v Slovenskom lyžiarskom zväze. „Na jednej strane sa lyžiarska federácia snaží nabádať výrobcov lyží, aby to s technológiami umožňujúcimi väčšie rýchlosti nepreháňali, ale trate sa stavajú tak, aby boli čo najrýchlejšie a najextrémnejšie.“

Lyžovanie sa musí predať divákovi a ten ho chce vidieť v naj­atraktívnejšej podobe. „Jazdy vo veľkých rýchlostiach, krkolomné skoky, náročné zákruty. Tento trend môže priniesť čoraz viac vážnych zranení. Sú lyžiari, ktorí sa radšej zjazdom vyhýbajú, ale sú aj takí, ktorí ho bezvýhradne milujú. Práve pre jeho náročnosť.“

Nie je nič výnimočné, že zjazdári dosahujú rýchlosť okolo 150 kilometrov. Čo cítia? „Skúste si pri takejto rýchlosti otvoriť okná na aute. Taký hluk počuje lyžiar na svahu. Inak si vlastne nestíha nič uvedomiť. Všetko ide príliš rýchlo, celé telo sa trasie,“ vysvetlil Magdolen. „Zjazd sa dá tréningom zlepšiť, ale ak má pretekár v hlave psychický blok z veľkých rýchlostí, nepomôže mu ani tréning.“

Bývalá výborná lyžiarka Jana Gantnerová-Šoltýsová tvrdí, že absolútne rýchlosti na niektorých úsekoch sa síce zvyšujú, ale dôležitejšia je tá priemerná. „Už pred troma desaťročiami mi namerali rýchlosť cez 130 kilometrov. No odvtedy sa bezpečnosť tratí zvýšila, na vrchol­ných podujatiach je na najvyššej úrovni.“

Mráz sa dá zvládnuť

Aj chladné počasie patrí k extrémom, s ktorým sa musia lyžiari vyrovnávať. Cez víkend v kanadskom Lake Louise mali zjazdárky na štarte takmer mínus 20 stupňov a mnohé z nich štartovali v kukle alebo mali tvár oblepenú všakovakými páskami.

„Je nepísaným pravidlom, že ak je viac ako mínus 30 stupňov, tak sa neštartuje. Treba sa lepšie obliecť, ale aj tak trpí hlavne nos a ruky. Oveľa horšie pre pretekára je, ak sneží, alebo je hmla. Viditeľnosť sa znižuje a je veľmi zlé, ak lyžiar poriadne nevidí na podklad. Potom nevie jazdu dobre kontrolovať i riziko zranenia je väčšie,“ dodal Magdolen.


Zamrznutý šampionát

Ani bežci na lyžiach a biatlonisti nebývajú z chladu nadšení. Najviac problémov narobil biatlonistom v roku 1999. Svetový šampionát vo fínskom Kontiolahti sa pre extrémne mrazy scvrkol na tri súťažné dni.

„Ráno sme sa pozreli na teplomer, a keď na ňom bolo mínus 34 stupňov, bolo jasné, že sa pretekať nebude. Po chvíli kráčania priedušky neznesiteľne pálili,“ spomína viceprezident Medzinárodnej biatlonovej únie Ivor Lehoťan.

„Robili sa rôzne pokusy, ako prekabátiť prírodu. Napríklad s vrtuľníkom, ktorý mal pomôcť rozbiť arktický vzduch. Podľa meteorológov sa nad ním nachádzal teplejší vzduch. Nepomohlo. Potom sa to zasa skúšalo s vatrami popri trati, ale teplota sa zvýšila len o 0,8 stupňa.“

Ďalším nápadom bolo postaviť popri trati veľké ohrievače vzduchu. Také, ktoré sa používajú na ohrievanie veľkých stanov. „Najlepšie s tým vybabrala Martina Halinárová (vtedy Schwarzbacherová). Tvár si obviazala veľkou vrstvou obväzu a takto trénovala. Napokon získala v stíhacích pretekoch na 10 km striebornú medailu. Väčšinou bývajú problémy s vysokými teplotami, ale toto bol dokonale zmrznutý šam­pionát.“

(slo)

Rakúšan Maier (hore) a Švajčiarka Aufdenblattenová so svojimi kreáciami, ktoré ich vo vlaňajšej sezóne chránili pred mrazivým počasím.

FOTO - REUTERS

Súvisiace články