Štvrtok, 25. február, 2021Meniny má Frederik, Frederika

Dubovský ešte nezažil, aby bol štadión plný už od rána

Počas kvalifikácie diaľky. Tréner Dubovský komunikuje so svojou zverenkyňou Janou Velďákovou. (Autor: sita)
Sportnet|Publikované 14. aug 2012 o 00:00

Plusové body na rodinné konto sestier Velďákových pripísala trojskokanka Dana, ktorá sa na londýnskej olympiáde z kvalifikácie prebojovala do finále.

Ak ich zhodnotíme globálne, bolo to o čosi lepšie ako v Pekingu. Vystúpenie Jany v diaľkarskej súťaži tak trochu evokovalo spomienky spred štyroch rokov, na jej trápenie vo „vtáčom hniezde“, aj keď teraz sa to skončilo iba s jedným krížikom...

KOŠICE. Jeho baby sú v ideálnom atletickom veku, na olympijské súťaže boli dobre „nadupané“, ale na hrách pod Big Benom nemali svoje dni.

„Prirodzene, čakali sme viac, s tým sme do Londýna išli, že budeme bojovať o vyššie posty,“ priznáva aj ich tréner Radoslav Dubovský.

„Danka svoj hlavný cieľ postupom do finále splnila. Na kvalifikáciu bola pripravená, a skákala v nej veľmi dobre. Snažila sa a bojovala aj vo finále, ale v ňom sa už neprezentovala v dobrej fazóne. Dá sa to povedať aj inak, ale nazvime to zlým dňom. Ťažko povedať, čím to bolo. Janka bojovala v kvalifikácii najmä s nepriaznivými podmienkami. Výkonnosť na postup do finále mala, ale vietor urobil svoje. V sektore sa menil, točil sa, ale ona skákala všetky tri skoky v protivetre, -1,0, -1,5, -1,4. Aj preto nedochádzala na dosku, bola od nej ďaleko. Pred tretím pokusom sme to na rozbehu posunuli trošku dopredu, ale bol z toho malý prešľap. Určite dopadla na 650 cm, čo by znamenalo postup do finále. V jej silách to jednoznačne bolo.“

Chceli ho vyhodiť

Podľa „zvädnutých“ zástav počas ceremoniálov odovzdávania medailí to nevyzeralo na žiadny uragán v kotli olympijského štadióna...

„Mimo plochy, na tribúnach, to však bol doslova uragán, tak veľmi tam fúkalo, a aj keď vnútri až taký silný vietor nebol, počas kvalifikácie diaľky namerali aj tri metre za sekundu, väčšinou protivietor. Bola možnosť to otočiť, aby sa dievčatá rozbiehali z opačnej strany, ale organizátori tak neurobili. S komunikáciou neboli problémy, pretože tréneri mali vyhradenú prvú lajnu nad sektorom, a aj keď hluk na štadióne bol nadmieru silný, lebo diváci atlétom veľmi fandili, dalo sa dievčatám v pohode poradiť, lebo mohli prísť blízko. Problém bol akurát s miestami, v prvom rade ich bolo pre trénerov vyhradených dvadsať, ale ja som počas kvalifikácie diaľky sedel iba na schodoch, lebo na naše miesta vraj boli lístky predané divákom. Prišiel aj jeden usporiadateľ, a chcel ma odtiaľ vyhodiť, ale ja som povedal, že neodídem. Ťažko povedať, ktorý olympijský štadión bol krajší, či ten pekinský alebo londýnsky, ale hlavné bolo, že na preteky boli oba pripravené, a nemalo to chybu. Až na ten vietor, ale to človek neovplyvní.“

Hlava na hlave

„Televízny“ divák je vždy trochu ochudobnený o dramatickosť technických súťaží, lebo prím majú behy. A v nich padali olympijské i svetové rekordy.

„Ale aj diaľka a trojskok mali solídnu úroveň. Bola však ovplyvňovaná hlavne podmienkami. V oboch súťažiach sa presadili väčšinou známe pretekárky, nejaké nové mená sa tam neobjavili, ale v trojskoku som zaregistroval jednu zaujímavú skutočnosť, že priemerný vek finálovej dvanástky sa dosť výrazne zvýšil, na takmer tridsaťjeden rokov. Na rozdiel od televíznych divákov na štadióne bola možnosť vidieť technické disciplíny kompletne, pretože išli na vyhradenom kanáli. My sme v podstate okrem našich akcií celú olympiádu sledovali v telke, ja som sa na iné športoviská ani nedostal, pretože som mal okolo atletiky aj iné povinnosti. Najväčší dojem na mňa urobil olympijský park, najmä preto, že tam bolo vždy strašne veľa ľudí, doslova hlava na hlave. Ako počas atletických súťaží na olympijskom štadióne. To ma veľmi prekvapilo. Aj keď na takýchto súťažiach býva plno všade, v Londýne bolo osemdesiattisíc divákov v hľadisku hneď od rána, od začiatku prvých súťaží, a to som nikde nezažil,“ vrátil sa Radoslav Dubovský domov plný zážitkov. „Samozrejme, aj s nejakým suvenírom. Vždy sa snažím priniesť domov symboliku mesta, kde sa súťaž koná, teraz aj symboliku olympiády, nejaké odznačiky či maskotov, bez čoho by najmä dcéra nebola spokojná.“

Možno ich prinesie aj z Ria de Janeiro, i keď vtedy budú mať jeho zverenkyne už 35 rokov.

„To je pravda. Odvtedy, čo sme začínali, tak sa pri nás vystriedali možno už aj dve generácie atlétov, ale v danom momente sme sa zhodli na tom, že ideme ďalej. Rio môže byť krásne mesto, ale nerobíme to preto, aby sme ho videli. Ide hlavne o šport,“ vraví tréner skokanských dvojičiek.

Súvisiace články