Sobota, 23. január, 2021Meniny má Miloš

Dôvodov, prečo Tatran skončil v Corgoň lige, je neúrekom

Biedna vizitka. Strelci v Tatrane absentovali, dvaja hráči dali iba po tri góly, jedným z nich bol Marcin. (Autor: sita)
Sportnet|Publikované 29. máj 2013 o 22:00

Záľahy ľudí mudrujú, kade chodia, kde bol pes zakopaný, že Tatran Prešov sa musel porúčať z Corgoň ligy.


PREŠOV. Hoci počas ročníka sa zdalo, že fanúšik má osud najstaršieho klubu na „háku“, záverečný duel s riavou diváckej obce, na ktorú neboli pripravení ani organizátori a ktorá prišla podporiť zelenobielych, je najlepšou odpoveďou, či má význam robiť futbal v Prešove.

I keď ešte potrvá nejaký čas, kým budú tribúny podobne zaplnené častejšie (ako to dokázali v Košiciach, kde mal futbal ešte sťaženejšie zázemie, ale výraznejšiu kvalitu), lebo teraz to bol skôr dôsledok účasti v smútočnom sprievode.

Určite si však futbal nezaslúži palicu na bitie. A to bez ohľadu na to, ako sa stále doťahuje majiteľ a ďalší funkcionári s vedením mesta. Len naozaj nie je dobré, ak dianie a budúcnosť budú závislé od jedného fanatického vkladača euroviek, lebo aj jemu raz dôjde trpezlivosť.

Pred finišom ročníka sa šírili zaručené fámy, kto vyletí. Jedni svätosväte tvrdili, že Trnava, lebo jej to bodne vzhľadom na prestavbu štadióna, iným zase viac „voňal“ argument, že vzhľadom na rôzne trenice a finančnú vycicanosť nižšia súťaž pomôže Prešovu preklenúť mrcha časy.

Vizitka s chudobnými číslami

Nuž ťažko, chorému nepomôže mastičkár, ale odborník. Tatran bol už i predtým v kóme, vlani i predvlani unikol osudu, do tretice mu to nevyšlo.

Hoci v jeseni to nevyzeralo tak tragicky a Tatran figuroval na 8. mieste s 22 bodmi. Avšak v jarných 14 dueloch nazbieral iba 11 bodov a potopil sa.

Po návrate medzi elitu sa zakorenila veľmi silno priemernosť. Priaznivci a hlavne tí, čo pomohli postaviť Tatran na nohy, mali iné predstavy o ambicióznosti. Ak ale tím nehrá o špicu a ani v pohári neoslní, prestáva byť zaujímavý a životaschopný.

To náležite vedie k názorovým sporom a rozkývaným stoličkám. Namiesto systematického budovania prichádza na rad zavše unáhlenosť, netrpezlivosť, rýchle rozhodnutia nekopírujúce zákonitosti budovania kádra a celkovej filozofie klubu.

Nuž, žiť je celkom iné, ako len sotva prežívať. Ak si odmyslíme konšpiračné teórie spočívajúce v tom, že „vyššia berie“, pozrime sa na fakty.

Hlavne celú jar našich decimovali vylúčenia, zranenia a strelecké suchoty. To prvé hráči niekedy mohli ovplyvniť, to druhé nie a to tretie bolo zrejme nad ich aktuálne schopnosti.

Suverénne najmenej zaknihovaných gólov – iba 21 (a to ešte nespomíname „vlastence“ súperov) je doslova strašným číslom s chudobným priemerom na zápas a vydávajúcim smutné svedectvo o tom, akí zakončovatelia v mančafte fungovali. Veď „topkanonieri“ Marcin so Ševčukom dali iba po tri góly.

Potenciu nezvýšil ani príchod Nováka, a tak vrchné pozície v tabuľke najlepších strelcov súťaže boli len v ríši fantázie.

Bol za tým iba prehnane opatrný futbal, ktorý mal na svedomí tréner Červenkov? Sotva. Skôr psychická labilita, ktorú aktéri v poli ešte zakamuflovali, no v zakončení bola vyzlečená donaha. Za všetky argumenty stačí iba jeden:

V záverečných siedmich dueloch bubenkovci iba raz prekonali súperovho gólmana. Azda, preboha, nemali zakázanú inú porciu..?

Dom sa zrútil, treba stavať nový

Otáznikov je neúrekom. Zodpovedať by si ich mali ako hráči, tak aj tréneri a v neposlednom rade činovníci. Striedanie lodivodov sa stalo už zaužívaným folklórom, a to nielen v Tatrane.

Trojnásobná výmena za ročník je ale cez čiaru. Možno neladenie mužstva s Červenkovom nemalo trvať tak dlho, možno bolo treba hneď v zimnej príprave nasadiť skúseného kouča alebo na druhej strane nechať Totkoviča až do konca (paradoxne odišiel, keď sa zdalo, že sa mužstvo dvíha zo zeme).

Nabalené dlhodobé štrapácie zostali na pleciach Bubenkovi a ten už nešibol čarovným prútikom, hoci ním zo všetkých síl máchal. Našiel to, čo našiel, limity kádra – podľa neho zanedbaného – neposunul a výber hráčov už nemohol ovplyvniť. Škoda, že kompetentní podcenili, neuvažujúc dopredu, skladbu a typológiu.

Odskákal si to záložný rad, najslabší článok hry našich. Zošák sa porúčal a hoci až tak nevyskočil, možno by ožil aj na východe podobne ako v Nitre. Príchodzí Gergel sa chytil ako jeden z mála novicov ku koncu, ale nemal mu kto sekundovať.

Ono je ťažké vyhovieť každému. Ľudia kričia - nech hrajú odchovanci! – no tí ešte nedorástli. Ďalší si žiadajú legionárov či známe mená. Avšak aj tam sa neraz pritrafila mačka vo vreci.

Rozhodne ale chýbali takí srdciari ako kapitán Petráš. On a ďalší jeho krvnej skupiny môžu posúdiť, či ich bolo v šatni dosť. Asi nie. Tak ako bolo pomenej uvážlivosti a správnych rozhodnutí od manažmentu, čo vyústilo v niektoré rušivé záležitosti a nabúrané medziľudské vzťahy.

Lenže to všetko vypláva na povrch iba vtedy, keď sa dom zrúti a vinníkmi sú dodávatelia materiálov, majstri, murári, projektanti. Panika však nepomôže, na rade je nová výstavba, aby prešovský futbal mal kde bývať, keď je už taký starý – 115-ročný.

Autor: Sportnet

Diskusia

Diskusiu k článku si môžete prečítať na sport.sme.sk

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.