Do štartu košického maratónu ostávajú dva dni

KOŠICE. Krátko pred štartom 94. ročníka Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach vám ponúkame posledný pohľad do histórie podujatia formou rôznych zaujímavostí.

Drahé i skromné dary

Dnes je všetko vopred známe. Najúspešnejší vytrvalci si po skončení MMM prevezmú v hotovosti slušnú sumu v eurách – a dovidenia o rok.

Niekedy však organizátori museli oslovovať najvyššie štátne inštitúcie a predovšetkým národné podniky, aby im venovali vecné ceny, ktoré potom mohli darovať pretekárom. Tak napríklad v roku 1964 tri najdrahšie dary, všetky predstavovali veľké krištáľové vázy, prišli od vtedajšieho predsedu vlády ČSSR J. Lenárta, predsedu SNR M. Chudíka a šéfa čs. odborov F. Zupku.

Samozrejme, tú od premiéra dostal najrýchlejší na trati P. Kantorek.

Pretekárom v tom roku prialo šťastie. Na štart sa ich postavilo 101, do cieľa dobehlo 95 a čakalo na nich až 66 cien. To znamená, že cenu v tomto roku dostali dvaja z troch.

Darcami boli predovšetkým závodné odborové organizácie, spolu ich bolo až 49, hlavne z košických podnikov, ale napríklad i odborári – výrobcovia cigariet a cigár zo Spišskej Belej.

V tých časoch bolo zvykom, že dary maratóncom venovali aj redakcie ústredných denníkov, pracovníci krajského súdu a prokuratúry...

Ceny bývali rôznej finančnej hodnoty, boli to najčastejšie výrobky zo skla a elektrospotrebiče. Stávalo sa, že po slávnostnom vyhodnotení MMM si ich bežci navzájom vymenili, napríklad súpravu tanierov za svietidlo...

V roku 1988 M. Heilmann z vtedajšej NDR už dostal za víťazstvo automobil značky Škoda, čo znamenalo zmenu celej filozofie odmeňovania naj-úspešnejších vytrvalcov.

Pohostinná Seňa

Po prvýkrát sa Košický maratón bežal na trati Košice – Seňa a späť v roku 1926. Bez tejto obce si maratónsku trať už potom nikto nevedel predstaviť, i keď miesta štartu a cieľa sa veľakrát menili.

Pri obrátke všetkých, teda aj bežcov, vítala cigánska hudba, ale dva autobusy – jeden pre hostí MMM a druhý novinársky, čakalo aj štedré pohostenie zo strany domácich v podobe zabíjačkových špecialít, zákuskov, vína i niečoho ostrého.

Seňa o maratón prišla v rokoch 1951 a 1952, keď sa rekonštruovala cesta na juh od Košíc.

Definitívne o pozíciu na maratónskej trati prišla až v roku 1989, keď sa z MMM stalo vyložene mestské podujatie.

Roky ukázali, že to bolo to najlepšie, čo organizátori mohli urobiť.

Seňa sa však z mapy bežeckých podujatí nevytratila, organizátori MMM si uvedomili, že tejto obci sú niečo dlžní, a tak sa z ich iniciatívy v roku 2003 uskutočnil I. polmaratón Košice – Seňa. Odvtedy sa už bežal pätnásťkrát.

Aj Prešov chcel MMM

Roky 1951 a 1952 predstavujú v dejinách košického maratónu osobitnú kapitolu.

V prvom z nich sa bežalo do obce Lemešany, už v Prešovskom okrese a v druhom dokonca bez obrátky z Prešova cez Hanisku, Kendice, Ličartovce, Lemešany, Bretejovce a Budimír do Košíc.

Stalo sa tak v súvislosti s už spomínanou rekonštrukciou cesty do Sene.

Oba maratóny nesprevádzali žiadne väčšie problémy, i keď išlo o výrazný zásah do ich organizácie.

Veď tak ako z Prešova do Košíc, teda systémom štart na jednom mieste a cieľ vzdialený 42 195 metrov na druhom, sa bežalo iba v úvodnom ročníku v roku 1924 (Turňa nad Bodvou – Košice).

Prešovskí štátni i telovýchovní funkcionári, ktorí tradične žiarlili na košického rivala, videli v organizovaní maratónu veľkú šancu zviditeľniť sa vo svete, a preto chceli, aby sa medzi týmito dvomi mestami bežalo aj v budúcnosti.

Košičania si však veľmi zrátali všetko „pre“ a všetko „proti“ a dokázali zainteresovaných predstaviteľov štátnej moci presvedčiť, že napriek tomu, že trať z Prešova do Košíc je skutočne zaujímavá, pretože vedie cez niekoľko obcí, náklady na organizáciu behu by sa niekoľkonásobne zvýšili. Zabralo to...