Streda, 20. január, 2021Meniny má Dalibor

Do štartu košického maratónu ostáva deväť dní

Voľné miesta sa míňajú. O disciplíny MMM je tradične záujem. (Autor: Judita Čermáková)
Vladimír Mezencev|Publikované 21. sep 2017 o 22:00

Z maratónskych archívov – časť I.

KOŠICE. Krátko pred štartom 94. ročníka Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach vám ponúkame pohľad do histórie podujatia formou rôznych zaujímavostí.

Mama ako talizman?

V 30. rokoch minulého storočia medzi najobľúbenejších účastníkov maratónu patril Rakúšan Gyorgy Balaban, víťaz z roku 1936, o rok neskôr skončil druhý.

Do Košíc prichádzal zásadne v sprievode svojej matky a jeho súperi na trati ho podpichovali, že bez mamičky by nevyhral.

Olympijský rok 1936 bol aj v znamení Balabanovej prípravy na berlínsku olympiádu, ale nakoniec na nej pre zranenie nemohol štartovať. Urobil všetko preto, aby mu Košice vynahradili čiastočne to, čo nemohol dosiahnuť v Nemecku.

Po jeho víťazstve u nás viedenský denník Sportblatt dňa 3.novembra 1936 napísal: „Maratónsky víťaz je v deň pretekov najpopulárnejšou osobnosťou Košíc!“ Čo sa týka Balabanovej matky, tá naozaj celé roky robila všetko preto, aby jej syn patril medzi najlepších na svete. Vraj mu organizovala celý program prípravy...

Neveril – pricestoval – smútil

Nacistické Nemecko v roku 1937 zakázalo svojim vytrvalcom zúčastniť sa na 14. ročníku košického maratónu, ale napriek tomu pricestovalo 22 bežcov z ôsmich krajín (Francúzsko, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Švédsko a Rumunsko).

Medzi maratóncami nechýbala ani veľmi sympatická osobnosť – Arthur Motmillers z Lotyšska, pravidelný účastník tohto veľkého podujatia, víťaz z roku 1935. Premiéru na stupni víťazov mal však už v roku 1933, keď skončil druhý.

Behu medzi Košicami a Seňou sa zúčastňoval pravidelne od roku 1930 a stal sa jedným z miláčikov Košičanov.

Túto priazeň mestu vracal tým, že až na rok 1931 už prichádzal s viacerými krajanmi, pričom všetci na maratónskej trati patrili medzi najaktívnejších bežcov. Napriek Mníchovu a niekoľko dní pred Viedenskou arbitrážou pricestoval do Košíc aj v roku 1938, pretože nechcel uveriť, že sa maratón nepobeží.

Tri dni strávil v meste, až potom sa presvedčil, že z behu nič nebude a so slzami v očiach sa rozlúčil s V. Bukovským a ďalšími organizátormi. Odvtedy o ňom nikto nič nepočul. Prišla síce neoficiálne informácia, že padol v boji proti nacizmu, ale nič viac.

Ďalšia verzia hovorí o jeho smrti v koncentračnom tábore. V roku 1936 pricestoval do Košíc aj s cennou majolikovou vázou, ktorú do kolekcie cien venovala jeho manželka.

Sympatickému Lotyšovi z Rigy môžu byť vďační aj Tatranci – pre nich na rôzne súťaže zabezpečoval účasť kvalitných estónskych lyžiarov.

Diplomati im nedali šancu

Už na prvom povojnovom ročníku, teda v októbri 1945 sa rátalo s medzinárodnou účasťou. V predstihu sa prihlásili dvaja Švédi (jeden z nich aj neskorší víťaz MMM v roku 1948 Gosta Leandersson) a jeden Švajčiar.

Do Košíc sa však nevedeli jednoducho dostať. Medzinárodné vlakové spojenia v Európe pre následky II. svetovej vojny ešte neexistovali a k letenkám sa bežci nedostali, i keď si ich chceli kúpiť aj dva mesiace pred odletom.

V Európe bol v tých časoch veľký pohyb diplomatov a ich rodín, tí si letenky zabezpečovali s ešte väčším predstihom a okrem toho letecké spoločnosti im prednostne vychádzali v ústrety.

Severania však predsa našli východisko: 28. októbra 1945 usporiadali v Goteborgu Maratón československej slobody a Leandersson na ňom skončil druhý.

Skutočne nádherné gesto na počesť organizátorov košického maratónu.

Veľa čestných predsedov

V prvých povojnových ročníkoch bolo zvykom mať niekoľko čestných predsedov a členov organizačného výboru.

Boli medzi nimi politické špičky republiky, napr. traja budúci prezidenti Československa (K. Gottwald, A. Zápotocký, G. Husák), Jan Masaryk, ale aj takí, ktorí skončili na šibenici (vtedajší minister zahraničných vecí V. Clementis), alebo na dlhé roky vo väzení (G. Husák, L. Novomeský, B. Laušman).

V roku 1948 bol medzi čestnými predsedami, ktorými boli predseda a podpredseda vlády, ministri a povereníci, aj vtedajší minister národnej obrany arm. gen. Ludvík Svoboda.

V tom roku 28. október pripadol na štvrtok a tak sa maratón bežal v tento deň... V roku 1949 už členmi čestného predsedníctva boli iba niektorí povereníci, dôstojníci generálneho štábu, ale najmä krajskí komunistickí pohlavári.

Len pre zaujímavosť – keď vtedy ešte jediný povojnový športový klub v meste – Jednota – ponúkol v apríli 1945 Klementovi Gottwaldovi čestné členstvo, tak ho rázne odmietol.

Pritom práve ŠK Jednota bol v októbri organizátorom Maratónu slobody.

Autor: Vladimír Mezencev

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.