Keď bol junior, výsledkami nevyčnieval, ale bol platný člen reprezentácie.
Prvé skúsenosti s mužskou cyklistikou zbieral v českom tíme ATT Investments. Nasledoval prestup do Rakúska, kde si oblieka dres tímu Hrinkow Advarics.
Aktuálna sezóna je zatiaľ jeho životná. Na domácich majstrovstvách skončil trikrát druhý - v časovke mužov do 23 rokov, v pretekoch kategórie Elite aj v pretekoch mužov do 23 rokov.
Úspechy zbiera aj za hranicami. V máji skončil celkovo tretí na Pretekoch mieru. O celkové víťazstvo bojoval aj na augustových pretekoch West Bohemia Tour, kde skončil piaty.
RICHARD RIŠKA v septembri príde aj na Okolo Slovenska. Verí, že sa mu opäť podarí prehovoriť do boja o celkové poradie. Cieli aj na dres pre najlepšieho Slováka.
Cyklista bol aj váš otec Martin Riška. Na ceste získal päť titulov majstra Slovenska a v roku 2005 skončil celkovo druhý na Okolo Slovenska. Bola vďaka tomu cyklistika pre vás prvá voľba?
Áno. Otec mal vplyv na to, že som začal s cyklistikou, ale nebola to prvá voľba. Mal som voľnú ruku v tom, aký šport si vyberiem. Vyskúšal som aj iné športy, ale venoval som sa im iba vo forme zábavy s kamarátmi alebo som v nich reprezentoval školu. Boli to napríklad futbal, florbal alebo basketbal. Aj v rámci cyklistiky som spočiatku jazdil viacero disciplín.
Otec vás viedol aj v tíme CK Epic Dohňany, kde ste strávili svoju mládežnícku kariéru. Bola to pre vás výhoda, alebo nevýhoda v tom, že bol na vás prísnejší a mal na vás vyššie požiadavky, ako na rovesníkov?
Nepovedal by som, že bol na mňa prísnejší na mňa. Bolo to pre mňa zložitejšie v tom, že som bol pod jeho dohľadom v podstate celý čas. Nebolo to tak, že som prišiel na tréning a po ňom som si mohol robiť, čo chcem. Na druhej strane, veľakrát mi poradil a nasmeroval ma aj mimo tréningu, keď som to potreboval.
Bolo to skvelé v tom, že keď som mal otázku alebo som sa napríklad cítil zle po tréningu, tak mi vedel pomôcť. Aj preto som to považoval skôr za výhodu.
Pri pohľade vaše tvoje výsledky z mládežníckeho obdobia je zrejmé, že ste sa okrem cesty venovali aj dráhe a cyklokrosu. Prečo ste sa rozhodli pre cestnú cyklistiku?
Ako žiak som sa venoval aj horskej cyklistike. Dlho som jazdil iba na horskom bicykli, ale nesadlo mi to. Chýbali mi technické zručnosti. Postupne som začal trénovať aj na ceste. Ako doplnok sme súťažili aj na dráhe. Bolo to skvelé, pretože vďaka nej som sa naučil pohybovať v pelotóne a bicyklovať „šetrnejšie,“ pretože na dráhovom bicykli nie sú brzdy.
Cyklokros som vnímal ako doplnok pre tréning intenzity, ale veľmi som si ho užil. Nakoniec u mňa zvíťazila cesta aj preto, že na dráhového cyklistu som veľmi chudý.
Ročník 2005 je na slovenské pomery veľmi úspešný. Nielen vy, ale aj rovesníci Samuel Novák a Matthias Schwarzbacher sa postupne presadzujú medzi mužmi. Už ako juniori odišli do zahraničia. Naopak, vy ste zostali na Slovensku. Nerozmýšľali ste tiež v mladom veku nad odchodom do cudziny?
Úprimne povedané, ani nie. Vtedy som cyklistiku vnímal ešte ako záľubu, ktorá mi vypĺňala voľný čas. Študoval som na gymnáziu v Žiline. Ak by som štúdium na Slovensku kombinoval s cyklistikou v zahraničí, časovo by to bolo veľmi náročné.
Súhlasím s tým, že náš ročník bol veľmi silný. Spolu sme sa pretekali už ako žiaci. To súperenie nás veľmi posunulo a možno aj vďaka tomu sme na takej úrovni.
Ako ste ako študent gymnázia zvládali kombináciu cyklistiky a študijných povinností?
Musím férovo priznať, že niekedy to bolo veľmi náročné. Na druhej strane, vďaka tomu som získal správny balans. Keď sa mi nedarilo v cyklistike, vedel som sa potešiť vďaka škole. Keď sa mi nedarilo v škole, tak mi cyklistika vedela urobiť radosť, aj keď mi zaberala množstvo času.
Veľakrát sa stalo, že som v zime prišiel zo školy o štvrtej poobede a do ôsmej som musel byť na trenažéri. Nielen musel, ale aj chcel. Bolo to náročné, ale aj čarovné obdobie.
Mali ste k dispozícii individuálny študijný plán, alebo aspoň nejaké úľavy zo školy?
Pani riaditeľka vedela, že som reprezentant a dlhoročný cyklista, preto boli vymeškané hodiny viac tolerované, ale nedá sa povedať, že by som mal špeciálne podmienky. Ak by mal niekto zo spolužiakov trikrát do roka zápal pľúc na dva týždne, tak by riaditeľka mala k nemu rovnaký prístup.
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať cyklistike na plný úväzok?
Keď som bol prvý rok juniorom, stále som tú cyklistiku vnímal najmä ako koníček. O rok neskôr som sa ako cyklista výraznejšie posunul a to rozhodnutie bolo prirodzený krok. Už ako junior som mal nejaké výsledky. Presun medzi mužov bol dosť náročný, ale posledné dve sezóny sú celkom v pohode. V podstate som sa zastabilizoval. Teraz sa už iba snažím pokračovať v tom, čo som začal.
Kariéru medzi mužmi ste započali v českom kontinentálnom tíme ATT Investments, ktorý sa minulý rok stal najlepším kontinentálnym celkom na svete. Čo vás priviedlo práve do tohto zoskupenia?
Tím ma oslovil niekedy v auguste 2023, keď sa už blížil koniec sezóny. Povedali mi, že si ma všimli a pýtali sa ma, či by som nechcel u nich súťažiť. V podstate to bolo skvelé, lebo je to veľký tím a má kvalitný pretekársky program. Keďže je to veľké zoskupenie, tak som vedel, že ak by sa mi niečo stalo alebo by som nezvládal preteky, tak sú k dispozícii ľudia, ktorí by ma vedeli nahradiť.
Bol som tam spokojný aj s prístupom tímu. Mali sme k dispozícii veľa sústredení a celková príprava tímu na preteky bola na vysokej úrovni. Na druhej strane, nebolo to pre mňa úplne ideálne.
Vtedy som ešte študoval a nemal som vodičský preukaz ani auto, preto bolo cestovanie dosť náročné. Teraz je to už lepšie, pretože nutné povinnosti ako maturity už mám za sebou a nemám problém chodiť do Rakúska.
Vtedy som musel s bicyklom a batožinou chodiť do Pardubíc, kde má tím zázemie, alebo chodiť priamo na preteky. K tomu som sa musel pripravovať do školy. Bola to pre mňa veľká škola.
Spolu s vami prestúpil do tímu aj Matthias Schwarzbacher a ďalším Slovákom v družstve bol Matúš Štoček, ktorý tento rok ukončil kariéru. Bola jedným z dôvodov prestupu do Česka aj prítomnosť slovenskej komunity v tíme?
Áno. S Matthiasom sa poznáme veľmi dlho a Matúš je zo Žiliny, odkiaľ pochádzam aj ja. To, že som tam nebol jediný Slovák, mi pomohlo pri rozhodovaní.
Aké sú najväčšie rozdiely medzi pretekaním sa v kategórii juniorov a v kategórii mužov do 23 rokov?
Juniorsky pelotón je podľa mňa menej organizovaný. Často som v ňom videl aj útoky, ktoré vôbec nedávali zmysel. Často sa stávalo, že ďaleko pred cieľom sa niekto rozhodol zaútočiť, aby sa po piatich kilometroch vrátil späť. Muži do 23 rokov si podľa mňa viac uvedomujú, čoho sú schopní a čoho nie. Rozdiel je aj v intenzite pretekov.
Vlani som mal pocit, že sme stále šli naplno. Tento rok mám pocit, že niekedy máme na pretekoch chvíle, kedy sa nič nedeje. Keď sa ide úplne naplno, tak do cieľa chodíme po jednom.
Ako sa zmenil váš tréningový proces po prechode k mužom do 23 rokov? Predpokladám, že sa minimálne zvýšil počet najazdených kilometrov.
Určite áno, pretože do konca juniorskej kategórie ma celý čas trénoval otec. Bolo to v podstate super, ale trénoval ma najmä na základe jeho vlastných skúseností. Zároveň sa snažil do môjho tréningu vniesť nové prvky. V Česku ma viedol Michal Bednár. Vtedy som mal v tréningu viac intervalov. Niektoré mi sedeli viac, iné menej.
Počet najazdených kilometrov sa výrazne zvýšil. Ak si dobre pamätám, na konci druhej sezóny medzi juniormi som mal približne 20-tisíc kilometrov. Po prvej sezóne medzi mužmi to bolo zhruba 25-tisíc. Keď som trénoval sám a pod vedením otca, tak som si stále šiel vlastné tempo. Nedá sa povedať, že by som nikdy nenasadil vyššie tempo, ale na druhej strane, na tréningu ma nemal kto povzbudzovať.
V Česku som bol spokojný. Trénoval som tam o niečo viac, ako teraz, ale bolo to fajn.
V drese ATT Investments ste získali prvé úspechy medzi mužmi. Na rakúskej klasike Raffeisenbank Kirschblűtenrennen, ktorú vyhral Lukáš Kubiš, ste skončili siedmy. Neskôr ste na majstrovstvách Slovenska v pretekoch, kde opäť vyhral Kubiš, získali bronz.
Český tím už v roku 2024 patril medzi popredné tímy v kontinentálnej divízii. Podľa získaných UCI bodov bol desiaty najlepší kontinentálny tím na svete. Prečo ste prestúpili do rakúskeho zoskupenia Hrinkow Advarics?
Rok strávený v Česku nebol pre mňa úplne ideálny. Zároveň som ešte nebol ako cyklista na takej úrovni, aby som bol pre nich zaujímavý aj na dlhšie obdobie. To siedme miesto bolo dobrou vstupenkou do Rakúska. Otec tiež jazdil v Rakúsku, čo mi pri prestupe pomohlo. V Rakúsku je uvoľnenejšia atmosféra a panuje tam rodinný duch.
Každý člen klubu má tréningový proces vo vlastnej réžii, podľa toho, aké sú jeho možnosti. V tíme sú cyklisti v rôznych životných etapách. Niekto má 37 rokov a dve deti, iný má osemnásť a možno ešte chodí do školy. Podľa mňa je to veľmi dobre nastavené. Aj cestovanie je jednoduchšie, keďže mám auto a do Rakúska to nemám ďaleko.
Bolo jedným z dôvodov prestupu aj finančné ohodnotenie?
Určite áno. V Česku som v podstate skoro nič nedostával. Po príchode do Rakúska som už dostával mzdu. Utvrdilo ma to v tom, že to, čo robím, má zmysel. Zároveň to pôsobí aj ako motivácia.
Vlani som mal v podstate minimálne výdavky, pretože som chodil iba do školy a na preteky. Pohonné hmoty som si dokázal zaplatiť. Teraz mám o niečo lepšiu mzdu, ale verejne ju nebudem konkretizovať.
Čo robíte v tejto časti sezóny? (rozhovor sa uskutočnil 1. augusta; pozn. autora)
Aktuálne som na vysokohorskom sústredení na rakúsko-talianskom pohraničí v horskom priesmyku Nassfeld. Sme vo vysokohorskom prostredí 1550 metrov nad morom, čo nie je veľa, ale rozhodli sme sa ísť tu, pretože pre mňa a kolegu, ktorý je tu so mnou, ide o prvé takéto sústredenie. Sme tu blízko Talianska, čo nám dáva kvalitné podmienky na tréning.
Predvčerom sme zdolali Monte Zoncolan, čo je pre mňa druhý najvyššie položený kopec, aký som ako cyklista absolvoval. Toto stúpanie je často v itinerári Gira, preto to pre mňa bol veľký zážitok. Sme tu na dvanásť dní. Sústredenie mi slúži ako prípravu na West Bohemia Tour, Okolo Slovenska, svetový a európsky šampionát.
Sme tu úplne sami a nemáme k dispozícii mechanika alebo iných ľudí, ktorí by nám pomáhali. Po kritériu, ktoré sme absolvovali v utorok, sme sa zbalili do jedného auta a po troch hodinách sme prišli do priesmyku. Po skončení sústredenia ma čaká ďalšie kritérium a tak pôjdem domov.
Obaja máme spoločného trénera a rozprávali sme sa s ním o tom, že by sme radi absolvovali vysokohorské sústredenie. Sám nám to predtým odporučil, keďže sme vedeli, že bude na to čas. K tomu nám aj prispôsobil tréning a na diaľku nás má pod drobnohľadom. Vie si vybrať akúkoľvek časť tréningu a vie napríklad zistiť, že sme sedeli na káve. (smiech)
V čom je príprava vo vysokohorskom sústredení špecifická?
Laicky povedané, čím vyššie ide človek, tak tým dýcha redší vzduch. Aby bolo jeho telo stále v rovnakom stave, tak musí častejšie a hlbšie dýchať, aby bol rovnako prekysličený. Telo potom produkuje viac červených krviniek. Keď cyklista zíde z vysoko položeného miesta niekde nižšie, ide sa mu výborne, pretože je stále prispôsobený tej vysokej nadmorskej výške.
Koľko vysokohorských sústredení absolvuje cyklista počas jednej sezóny?
Profesionáli chodia na takéto sústredenia aj dvakrát alebo trikrát do roka. Cyklisti, ktorí jazdia na úrovni, ako ja, zvyknú absolvovať sústredenie predtým, ako sa konajú preteky, ktoré si stanovili ako cieľ. Pre niekoho sú to preteky Okolo Rakúska, iný si za cieľ dá reprezentačné podujatia na konci sezóny.
Vaše doterajšie výsledky ukazujú, že sa dokážete presadiť najmä v kopcoch. Plánujete sa v ďalšom priebehu kariéry zamerať najmä na súboje o popredné umiestenia v celkovom poradí?
Áno. Keď som začínal s cyklistikou, spočiatku to vyzeralo tak, že by mi to mohlo ísť v kopcoch alebo časovke. Časom som prišiel na to, že môžem byť dobrým univerzálom. Podľa mňa som dobrý v krátkych kopcoch, na rovinách aj v dlhých kopcoch. Preto si myslím, že viem obstáť aj v súboji o celkové poradie. Myslím, že sa viem popasovať aj s nepriaznivým počasím ako dážď alebo zima.
Spomenuli ste poveternostné podmienky. Vyhovuje vám, keď je počasie na cyklistiku nepriaznivé?
Úprimne povedané, skôr mi prekáža, keď fúka z bočnej strany. Meriam 190 centimetrov a s takouto výškou sa veľmi neschovám za cyklistom, ktorý je predo mnou. Naozaj sa veľmi narobím, keď fúka vietor a balík sa naťahuje. Čo sa týka vysokých teplôt, už v minulosti som s nimi mal problémy, ale tento rok to celkom zvládam. Zima je náročná pre každého a keď prší, tak mi to vôbec neprekáža.
Zameriavate sa v rámci tréningového procesu aj na to, ako sa popasovať s horúčavami?
Určite áno. V Česku som to nezažil, ale keď som prišiel do Rakúska, tak tréner začal do tréningového procesu implementovať aj tréningy, ktoré nám pomáhajú s horúčavami.
Keď som sa pripravoval na majstrovstvá Slovenska, tak som absolvoval viacero tréningov na trenažéri, pričom som bol oblečený v pláštenke alebo bunde. Mojou úlohou bolo držať tep na stanovenej hodnote. Chodíme aj na normálne tréningy, keď je vonku naozaj horúco. Vďaka tomu si vyskúšame podmienky, ktoré nás potom čakajú aj na pretekoch.
Spomínali ste etapové preteky Okolo Rakúska, kde ste štartovali spoločne so Samuelom Novákom. Na pretekoch štartovalo aj šesť World Tour tímov.
Keď porovnáme tieto preteky a preteky, kde štartujú iba Pro a kontinentálne tímy, aké sú medzi nimi rozdiely?
Celé preteky sa v podstate točili okolo World Tour tímov. Oni rozhodovali o tom, aký únik pustia. Keď sa im niekto v úniku nepáči, tak pošlú na čelo pelotónu dvoch ľudí, ktorí danú skupinu dorazia. Na pretekoch som štartoval už po tretíkrát.
Pamätám si, ako som sa minulý rok snažil dostať do úniku asi sedemdesiat kilometrov. Napokon sa mi to podarilo. Potom, ako nás dostihli, stále dookola udával tempo Julius Johansen z UAE Team Emirates. Bol neskutočný. Tento rok sme v jednej z etáp stúpali na Großglockner a Ineos šiel neskutočné tempo. Po desiatich minútach bol pelotón úplne roztrhaný a do cieľa nás čakala ešte štyridsaťminútová jazda.
Po prvých troch etapách ste uzatvárali prvú dvadsiatku priebežného poradia. V štvrtej etape ste šli do úniku, ktorý ste nedotiahli. Dostihol vás pelotón a neudržali ste sa ani v skupine favoritov a po etape vypadli z prvej dvadsiatky. Hodnotíte únik s odstupom času ako dobrý krok?
Štvrtá etapa bola pre náš tím domáca, keďže sa začínala aj končila v meste Steyr. Tam máme zázemie, preto bolo dôležité, aby sme sa prostredníctvom úniku odprezentovali pred domácim publikom. V každej etape sme chceli mať niekoho v úniku.
Športový riaditeľ alebo šéf tímu považuje únik a to, že budeme na televíznych obrazovkách, za hodnotnejšie ako to, že v celkovom poradí skončím niekde na 20. mieste a dostanem tri UCI body. Ani by som nevnímal takýto výsledok ako nejaký veľký úspech.
Na domácich pretekoch sa v úniku chceme odprezentovať aj preto, že nás sledujú sponzori. My sme rátali s tým, že v prvej desiatky budú najmä ľudia z World Tour. Niežeby sme sa nesnažili o prvú desiatku, ale po troch etapách sa to poradie zvykne vykryštalizovať. V prvých troch etapách som sa snažil držať s najlepšími a mojou ďalšou úlohou bola účasť v úniku.
Môžu si pretekári povedať, že v danej etape chcú byť v úniku alebo je taktika jazdcov výlučne v kompetencii športového riaditeľa?
Keď niekto vyložene chce ísť do úniku, tak môže. Ale áno, športový riaditeľ pred etapou rozdeľuje úlohy. Niekto sa šetrí na záverečný šprint, ďalší sa má držať na čele pelotónu, pretože ide na celkové poradie a tak ďalej. Keď ide niekto na celkové poradie, tak sú k nemu pridelení ďalší dvaja jazdci, ktorí mu pomáhajú. Veľakrát sa však stane, že nám iba povie, aby sme sa všetci snažili o únik.
Aké preteky vás čakajú po zvyšok sezóny?
V septembri budem štartovať na etapových pretekoch Giro del Friuli v Taliansku. Následne ma čakajú záverečné preteky Rakúskeho pohára, Okolo Slovenska, svetový šampionát v Kanade a majstrovstvá Európy v Slovinsku.
Na týchto pretekoch v Taliansku som bol už dvakrát. V roku 2024 som podal najlepší výkon v druhej etape, ktorá finišovala na ťažkom stúpaní v Saurise. Vtedy pršalo a ja som skončil trinásty, čo bol môj najlepší výkon v sezóne. Minulý rok tam bolo veľmi teplo. Kopcovitá tretia etapa mi mala sedieť, ale došlo tam k jednému incidentu a etapa bola zrušená.
Na domácich pretekoch by som rád zabojoval o celkové poradie a dres pre najlepšieho Slováka, čo je podľa mňa realistický cieľ. Tretia etapa bude prechádzať okolo môjho domova, preto si ju veľmi užijem.
Čo sa stalo v tej tretej etape na Giro del Friuli?
Počas etapy sme absolvovali okruh okolo stúpania Monte Zoncolan, ktorý sa šiel viackrát. Keď sme ho išli druhýkrát, pelotón už bol veľmi rozdelený. Druhú skupinu, kde som bol, sprevádzal aj motorkár. Na jednej z križovatiek ho zrazilo auto, pričom motorkár bol ťažko zranený. Najprv etapu prerušili na polhodinu a potom ju zrušili.
Pred cieľom bol nebezpečný zjazd a nevedel som si predstaviť, ako by sme šli do cieľa. V tom zjazde bolo asi sto serpentín a cesta bol široká tak na jedno auto.
Vedeli by si si predstaviť, že v budúcnosti budete cieliť aj na celkové poradie na Grand Tour pretekoch?
Grand Tour preteky sú ešte ďaleko. (smiech) Dá sa povedať, že je to môj sen a trochu uletený cieľ.
Keďže z pohľadu dosiahnutých výsledok je táto sezóna pre vás životná, je možné, že na budúci rok vás uvidíme v inom tíme?
Áno, je to možné. Ešte nie som rozhodnutý o tom, kde budem jazdiť na budúci rok, ale sú tu nejaké možnosti. Rád by som šiel do tímu na Pro úrovni, ale ak by mi to nevyšlo, tak to bude v poriadku. Doposiaľ neevidujem záujem zo strany Pro tímov. Som v kontakte aj s inými tímami, ale konkrétnu ponuku som zatiaľ nedostal. Mohol by som aj konkretizovať dané tímy, ale nepoviem. (smiech)
Keď sa vám podarí dosiahnuť kvalitný výsledok s tímom alebo reprezentáciou, dostávate za to aj finančné prémie?
Keď som skončil tretí na Pretekoch mieru, tak som dostal danú finančnú odmenu, ktorá sa rozdelila medzi všetkých vrátane realizačného tímu. Ale nedá sa povedať, že by som dostal niečo navyše. Viem, že v iných tímoch to bolo iné. V rakúskom kontinentálnom tíme Felt Felbermayr, ktorý už neexistuje, jazdci dostávali aj prémie za úspechy.
Pôsobíte v Rakúsku, teda nemecky hovoriacej krajine. Museli ste pre potreby cyklistickej kariéry rozšíriť jazykové znalosti?
Nemčina je pre mňa dobrá, pretože na gymnáziu som mal nemecký jazyk ako druhák a tretiak. Dá sa povedať, že na šesťdesiat alebo sedemdesiat percent im rozumiem, ale moja nemčina ešte nie je na takej úrovni, aby sme hovorili iba po nemecky. Mám problém s tým, keď má niekto nejaký prízvuk. Vtedy som bez šance.
Keď sme na pretekoch piati Rakúšania a ja, tak sa rozprávame najmä po nemecky. Ale rozumiem im, pretože sa sto slovíčok opakuje dookola. Počas pretekov sa prirodzene nerozprávame o iných veciach. Ale keď sú na pretekoch traja Rakúšania a traja cudzinci, hovoríme skôr po anglicky.
Ako sa v Rakúsku správajú vodiči na cestách, keď to porovnáme so Slovenskom?
To je dobrá otázka. V Rakúsku je oveľa viac cestičiek, kde sa dá bicyklovať. Neviem, či sú to cyklistické chodníky, pretože ich využívajú aj ľudia na prechádzky a podobne. Preto vodiči nie sú veľmi nadšení, keď vidia cyklistu na ceste vtedy, keď má k dispozícii aj cyklistický chodník. Ale keď vidia cyklistu pred sebou a nemôžu ho hneď obehnúť, tak sú veľmi trpezliví. Aj v Rakúsku sa nájdu agresívni vodiči, ale ide skôr o výnimky.
Čo sa týka situácie na Slovensku, najviac bicyklujem v okolí Žiliny. Podľa mňa sú tu vodiči konzistentní. Pri predbiehaní majú primeraný odstup. Osobne nemám rád situáciu, keď ma vodiči nevedia obehnúť a potom je za mnou kolóna.
Zároveň nemám rád situáciu, keď ma niekto obehne tak, že prídem do kontaktu s jeho spätných zrkadlom. Väčšina šoférov sa správa normálne. V Česku dávajú cyklistom buď množstvo priestoru, alebo ho idú zostreliť z cesty.
Váš mladší brat Matej tiež bicykluje. Aktuálne je v kategórii juniorov, kde bude aj v nasledujúcej sezóne. Na pretekoch Slovenského pohára sa už viackrát umiestnil v prvej desiatke. Je možné, že sa jedného dňa stretnete v pelotóne?
My sme sa už v pelotóne stretli. Na pretekoch Slovenského pohára kategórie juniorov a mužov jazdia spoločne. Takto sme sa stretli v Trnave aj Tuhári pri Lučenci. Matejovi to celkom ide, ale stále sa môže zlepšovať, napríklad v pozičnej jazde. Ide mu napríklad časovka.
Keď sa stretnete v balíku, máte príležitosť aj na bratskú spoluprácu?
Bol by som rád, ak by bola takáto možnosť, ale Matej musí ešte dotrénovať štyri roky, o ktoré je mladší.
