Mladšia generácia ho pozná skôr ako športového riaditeľa, ktorý priviedol Petra Sagana k triumfom na Tour de France, MS či slávnych klasikách.
JÁN VALACH má však za sebou aj úspešnú aktívnu cyklistickú kariéru. Je sedemnásobným majstrom Slovenska, účastníkom dvoch olympiád a tiež jedným z ôsmich domácich víťazov pretekov Okolo Slovenska.
Od jeho víťazstva ubehlo už 30 rokov. Išlo o ročník, ktorý bol z finančných dôvodov ohrozený, ale napokon ho ovládol vtedy 23-ročný rodák z Myjavy.
"Mal som dobrú formu, v tom roku som vyhral 11 pretekov a vedel som, že môžem prehrať len nejakou taktickou chybou," hovorí pre Sportnet.
Pri vašej piatej účasti na pretekoch Okolo Slovenska ste sa stali celkovým víťazom. Ako si spomínate na jubilejný 40. ročník?
Mám na to dobré spomienky, pretože rok 1996 bol celkovo pre mňa veľmi dobrý. Myslím si, že na Okolo Slovenska som bol najlepší z celého pelotónu, čo som potvrdzoval od úvodnej etapy.
Pamätám si, že v poslednom stúpaní sme zaútočili spolu s Martinom Riškom a dotiahli to až do cieľa s minútovým náskokom. Vtedy boli preteky dlhšie, mali desať etáp aj s časovkou do vrchu.
Na domácich pretekoch sa mi zvyklo dariť, augustový termín mi sedel. Už ako 18-ročný som skončil desiaty. Bol som aj piaty, jedenásty a dvakrát som získal biely dres pre najlepšieho mladého jazdca.
Druhý skončil v celkovom poradí Roman Broniš so stratou 1:23 minúty. Považovali ste práve jeho za svojho najväčšieho rivala?
Ani nie. Neskromne môžem povedať, že od slovenských cyklistov som bol vtedy o triedu lepší. Skôr som sa sústredil na Slovincov, ktorí boli veľmi silní a Boris Premužič bol celkovo tretí.
Mal som dobrú formu, v tom roku som vyhral 11 pretekov, mal za sebou olympiádu a vedel som, že môžem prehrať len nejakou taktickou chybou.
Vráťme sa ešte k súboju s Riškom v úvodnej etape. Ako sa zrodil spomenutý útok a napokon vaše etapové víťazstvo v Prešove?
S Martinom sme boli zohratí. Obaja sme boli v Dukle Trenčín, spolu sme trénovali aj bývali na izbe. V poslednom stúpaní zaútočil ako prvý Martin a videl som, že nikto zo súperov nereaguje.
Bol to asi dvojkilometrový kopec, po ktorom zostávalo do cieľa niečo vyše 10 km. Na poslednú chvíľu som zabral, spolu sme prešli horskou prémiou a vtedy som cítil, že máme šancu prísť s náskokom do cieľa.
Veľmi dobre ste sa popasovali aj s časovkou do vrchu – boli ste tretí. Dá sa povedať, že v časovke ste definitívne rozhodli preteky?
Určite áno. Časovka sa išla doobeda a poobede bolo ešte na programe mestské kritérium v Žiline. Ja som mal vtedy 78 kilogramov, takže časovka do vrchu nebola pre mňa najvhodnejším typom etapy.
Avšak bola krátka a prudká, čo mne ako chlapcovi z Myjavy, ktorý bol zvyknutý na krátke steny, sedelo. Mal som vtedy dobrý deň, potvrdil som výkonnosť a potom sa mi už jazdilo úplne ľahko.
Zaujímavosťou toho ročníka bolo, že dres lídra bol kvôli sponzorovi VSŽ Košice oranžový. Nemrzelo vás, že nebol žltý ako obvykle?
Vôbec nie, takéto veci som neriešil. Pre mňa bolo podstatné, že mám dres vedúceho pretekára. Je to vlastne pekné, že vďaka oranžovému dresu bol tento ročník špeciálny a vyhral som ho ja.
Máte tento dres odložený alebo niekde vystavený?
Musím sa priznať, že v týchto veciach som veľký lajdák, takže väčšinu medailí z MSR ani neviem, kde mám. Nemám nejakú vitrínu, kde si vystavujem veci, ale myslím si, že tento dres mám odložený.
Okrem dresu ste si domov odniesli aj ďalšiu cennú výhru.
Áno, sponzorom bol Seat, čiže okrem finančných cien bolo hlavnou cenou auto. Niektorí víťazi ho predávali, ale ja som ho normálne využíval.
Spomínate si aj na nejaké zaujímavosti alebo kuriozity?
Na Okolo Slovenska som zažil veľa zaujímavých situácií. V tom roku 1996 sme išli z východu na západ Slovenska a v jednej dedine vybehli z miestneho družstva na trať kravy a bežali pred nami.
Trvalo to asi kilometer a potom sme pokračovali ďalej. Našťastie sa nič vážne nestalo, hoci sme boli trochu špinaví. Viete, od čoho (smiech).
Najmladším jazdcom pretekov bol vtedy 18-ročný Denis Menšov, ktorý neskôr vyhral Vueltu aj Giro. Pamätáte si na neho?
Áno, jasné. V 90. rokoch chodilo na Okolo Slovenska aj veľa pretekárov z postsovietskych krajín. Bola to vhodná príprava na MS, ktoré sa konali v auguste. Menšov prišiel aj o rok neskôr a vyhral etapu.
V roku 1997 ste prišli na Okolo Slovenska ako obhajca titulu. Mali ste znova tie najvyššie ambície?
Po úspešnej sezóne, keď som vyhral napríklad aj preteky Tour de la Somme, som dostal ponuku odísť do Talianska. Nešťastne som si vybral tím, kde boli katastrofálne podmienky. Celý rok som sa trápil a bol zlomený.
Vlastnou chybou som si spackal šancu prejsť do najvyššej kategórie. To ma mrzí. Na Okolo Slovenska som prišiel, ale na úspešnú obhajobu som nemal.
V roku 1999 ste v Banskej Štiavnici dosiahli svoje druhé etapové víťazstvo na Okolo Slovenska. Ako si naň spomínate?
Išli sa tam náročné mestské okruhy po dlažobných kockách s prudkými stúpaniami. Bol som mimo celkového poradia, a tak som to skúsil. Na rozdiel od prvej etapy v roku 1996 som nemal čo stratiť.
Napokon sme odišli spolu s Ukrajincom Jaroslavom Popovičom, ktorého som v závere porazil. Bolo to pekné víťazstvo po veľmi ťažkej etape.
Ako by ste porovnali preteky v čase vašej aktívnej kariéry s ročníkmi, keď ste už sedeli v aute ako športový riaditeľ?
Bezpečnosť na cestách bola už vtedy veľmi dobrá, no ubytovanie a strava trochu zaostávali. Niesli akoby znaky postkomunistickej doby, ale nikto nezomrel od hladu ani nespal na ulici.
Neskôr sa to s príchodom pána Privaru sprofesionalizovalo. Dokonca som bol pri tom a nastavoval jedálniček pretekárom. Dnes má podujatie vysokú úroveň a chodia sem World Tour tímy, čo je super.
