Cibulková: Prehry bolia, ale život ide ďalej

V januári ste hrali vo finále Australian Open, v prvých ôsmich turnajoch roka ste mali zápasovú bilanciu 24:7. Ale od mája máte v ďalších ôsmich turnajoch 5:8. Klesli ste z desiateho na trináste miesto WTA. Prežívate krízu?

„Nenazvala by som to tak. Keby som spadla na päťdesiate miesto v rebríčku, tak by sa dalo hovoriť o kríze, ale teraz sa bavíme o zopár nevydarených turnajoch. Nerobím z toho žiadnu vedu. Robím v príprave všetko tak ako doteraz a dúfam, že v najbližšom turnaji sa to zlomí.“

V New Havene ste pôvodne nemali štartovať. Kedy ste sa rozhodli hrať?

„Nebola som tam prihlásená, ale už počas turnaja v Montreale som požiadala o voľnú kartu a dostala som ju. Chcem pred US Open odohrať ešte nejaké súboje a hoci v prvom kole mám ťažkú súperku Andreu Petkovicovú, tak každý zápas je dobrý.“

Čím si vysvetľujete neúspešnú sériu na antukových, trávnatých a teraz aj hardových turnajoch?

„Tenis je hlavne o sebavedomí. Prehrala som zopár zápasov, stratila som istotu. Po hernej stránke robím na kurte všetko tak ako na začiatku roka. No kým predtým som si verila a zahrala som víťazný úder forhendom po čiare, tak teraz ho dám desať centimetrov za ňu. Kto tento šport hral, tak vie, o čom hovorím. A kto nie, tak tomu to budem ťažko vysvetľovať. Opakujem: stále hrám svoj tenis, nič som nezmenila. Ide len o to, či zvládam v zápase herné situácie, alebo robím chyby.“

Po víťaznej sérii prišli neúspešné turnaje. Ako prežívate túto zmenu?

„Normálne. Čo sa mám zabiť, že som prehrala zopár zápasov? Veď je to len tenis. Život ide ďalej. Každá prehra bolí, keď viem, koľko na to makám a obetujem tomu. Ale to patrí k športu. Nezostáva nič iné, len na druhý deň vstať a znova na sebe pracovať. Tenis mi dal najkrajšie pocity v živote - a aj tie najťažšie. Moja mamina hovorí, že starosti bežného života ma ešte len čakajú a tieto tenisové si mám užívať. Tak uvidíme.“

V profesionálnom tenise ste už desať rokov. Ako ste prekonávali ťažké chvíle v minulosti?

„Boli aj horšie obdobia ako je terajšie, len vtedy sa to tak nevnímalo, lebo som nebola tak vysoko v rebríčku. Aj vtedy však platilo: treba ďalej tvrdo drieť a veriť, že to robím dobre.“