Piatok, 22. január, 2021Meniny má Zora

Celý život verný futbalovej lodi

Ozdoba Trebišova. I tak možno hovoriť o Jozefovi Šalamonovi. (Autor: archív)
Sportnet|Publikované 28. jan 2013 o 23:00

Odjakživa bol a je pokojný, rozvážny, nepotrpí si na gloriolu, hoci by si ju zaslúžil. Reč je o Jozefovi Šalamonovi.

Odjakživa bol a je pokojný, rozvážny, nepotrpí si na gloriolu, hoci by si ju zaslúžil. Reč je o Jozefovi Šalamonovi, ktorý na svoj vek vyzerá stále vynikajúco.

KOŠICE. O trebišovskom rodákovi mnohí vedia, že roky hral za miestny Slavoj Potravinár, ale miešal aj ligové karty.

„Začiatkom päťdesiatych rokov mal Košický kraj družbu s Pardubickým, a tak na zápas seniorov v roku 1951 nominovali do Pardubíc aj mňa. Dostal som sa do celku, ktorý tvorili napríklad Matys, Zibrinyi, Putera či Iľko – a vyhrali sme 2:1. Keďže Polgár hral za čs. béčko v Budapešti, nastúpil som na post centra. Podľa tlače som údajne zahral veľmi dobre. Domov som sa vrátil v pondelok a v utorok zaklopal na dvere našej triedy na gymnáziu policajt. Keď zahlásil moje meno, že mám s ním ísť, dostal som strach, lebo stretnúť sa v tých časoch s bezpečnosťou nebolo radno.“

Čakal ho telefón

„Na druhej strane sa ohlásila Bratislava. Funkcionári NV – dnešného Slovana – mali o mojom výkone dobré referencie, nuž prejavili o mňa záujem. Priznám sa, že Bratislava aj ma lákala, lenže som bol pred maturitou, takže to brzdilo moje rozhodnutie. Asi o dva či tri týždne sa ohlásil tréner Karol Bučko. Prišiel k nám presvedčiť mamu aj mňa, takže niekedy začiatkom decembra som už bol v Bratislave. Pomoc, ktorú mi funkcionári sľubovali, som v škole nenašiel, pritom som s mužstvom absolvoval celú zimnú prípravu. Bol som vo výprave na prvý ligový zápas v Brne, ale nenastúpil som. O týždeň neskôr sme hrali na Tehelnom poli proti Trnave. Nastúpil som na pravej spojke, hoci som hrával centra. Zápas sa skončil 0:0. Proti môjmu výkonu nemal nik výhrady, ale v škole sa končil tretí štvrťrok.Cítil som, že by to nemuselo dobre dopadnúť, a keďže Trebišov mal o mňa veľký záujem, vrátil som sa domov.“

Po maturite ho čakala vojenčina v Žiline. Dostal sa do vznikajúceho Domu armády, za ktorý hral prvý rok. V druhom už obliekal dres miestneho Dynama, v ktorom ostal ešte rok po vojenčine.

V roku 1956 bol na súpiske pod Dubňom s menami Reimann, A. Kopčan, Pagáč, Saga, Timkanič, Bánovec, Urbanič, Šalamon, Ducký, Majerčík, I. Fillo, Dávid, Hančin, Stalmašek, Kadlec, Mravec a ďalšie. „Lenže pravidelne som nehrával, navyše Žilina opustila ligu.“

Definitívny návrat

„V lete 1956 som sa vrátil domov. Postupovali sme stále vyššie, v roku 1959 sme sa dostali po prvý raz do II. ligy.“

Jožko na poste stredného obrancu bol oporou kolektívu až do roku 1964, keď zavesil kopačky na klinec. Doma prevzal funkciu predsedu Okresného výboru telovýchovy a športu, plných 47 rokov pracoval v telovýchove.

„Futbal mi pomohol, ľudia akceptovali moje názory, a to mi pomáhalo i na zväzovej stoličke tajomníka.“

Ktovie, na čo všetko si spomenul včera, 28. januára, keď v dobrom zdraví oslávil i ako bývalý tréner, funkcionár a delegát SFZ jubilejné 80. narodeniny.

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.