Basketbalista VLADIMÍR BRODZIANSKY (32) má za sebou premiérovú sezónu v čínskej najvyššej súťaži v drese Fu-ťien Sturgeons a len pred pár dňami nedávno pomohol reprezentácii k víťazstvu nad Kosovom, vďaka ktorému Slovensko zvládlo bez prehry predkvalifikáciu ME 2029.
Už siedmykrát v rade vyhral anketu Basketbalista roka na Slovensku. V rozhovore pre Sportnet hovoril o svojich zážitkoch z Číny, krátkej kapitole v Partizane Belehrad pod vedením Željka Obradovića, návrate domov do rodnej Prievidze aj o budúcnosti v reprezentačnom drese.
Máte za sebou premiérovú sezónu v čínskej najvyššej súťaži v drese Fu-ťien Sturgeons. Ako ju hodnotíte, naplnila vaše očakávania?
Bola to zaujímavá skúsenosť – nová liga, nová krajina, a za mňa to bolo trochu turbulentnejšie. Prešiel som si viacerými vzostupmi aj pádmi, najmä v druhej časti sezóny, keď sa tím obmenil. Ale celkovo to bola skvelá skúsenosť.
VIDEO: Rozhovor s Vladimírom Brodziansky
V čínskej lige môžu nastupovať naraz len dvaja cudzinci, no v klube ste boli štyria. Ako ste to riešili?
Klub môže mať štyroch zahraničných hráčov, no na ihrisku môžu byť súčasne len dvaja. To limituje čas v zápase – v poslednej štvrtine je dokonca povolený iba jeden cudzinec. Minúty sa tak delia medzi štyroch hráčov a je ťažšie sa presadiť.
Veľmi záleží na tom, ako vám vyjde konkrétny zápas – niekedy odohráte dvadsať až dvadsaťpäť minút, inokedy len päť až sedem, keď sa napríklad darí spoluhráčovi.
V čom je basketbal v Číne iný oproti Európe?
Prirovnal by som ho skôr k americkému štýlu – je individuálnejší, kým ten európsky je viac tímový. Od zahraničných hráčov sa očakáva, že tím potiahnu, najmä bodovo, a pomôžu domácim hráčom.
Kupujú si teda zahraničných hráčov, aby basketbal v krajine popularizovali?
Určite. Zahraniční hráči sú tam hlavným ťahákom pre fanúšikov. Ale najlepšie tímy majú aj skvelých čínskych reprezentantov, kvôli ktorým chodí na zápasy veľa divákov – pre väčšie kluby sú nakoniec populárnejší práve domáci hráči.
Je tréningový proces porovnateľný s Európou, alebo si čínske kluby skôr berú príklad z Ameriky?
Mali sme európskeho trénera zo Srbska, takže to bolo pre mňa porovnateľnejšie s Európou. Rozdiel je najmä v počte zápasov – v prvej časti sezóny sme za šesťdesiat dní odohrali dvadsaťtri zápasov.
Boli úseky, keď sme mali sedem-osem zápasov za pätnásť dní, takže sa len cestovalo a hralo. Tréningov bolo veľmi málo, a keď už nejaký bol, išlo skôr o pozápasovú regeneráciu a prípravu na ďalší duel. Zápas bol v podstate tréning.
Ako ste zvládali komunikáciu – naučili ste sa nejaké základné frázy, alebo ste fungovali v angličtine?
Mali sme prekladateľov, dokonca až troch, keďže tréner mal asistentov hovoriacich po anglicky. So spoluhráčmi to však bolo väčšinou cez telefónny prekladač. Naučil som sa zopár základných fráz, no problém bola výslovnosť a rôzne dialekty – keď ma niečo naučil jeden spoluhráč, iný mi nerozumel, kým som mu to nevysvetlil znovu. Dokonca ani domáci si niekedy nerozumeli, keď boli z rôznych častí Číny.
Aká bola atmosféra na zápasoch? Ako čínski fanúšikovia žijú basketbalom a ako brali zahraničných hráčov?
Pred aj po zápase na nás čakali pred halou ľudia so žiadosťou o fotku či autogram. My sme boli menší tím bez veľkej fanúšikovskej základne, ale keď u nás hral niektorý z väčších klubov, čakalo pred halou tristo až päťsto ľudí. Popularita basketbalu je tam veľmi vysoká.
Mesto, kde ste pôsobili, má vyše dva milióny obyvateľov. Ako vyzeral váš život mimo zápasov a tréningov?
Zápasy, tréningy, cestovanie, k tomu videá a skauting – času veľa nebolo. Keď sa nejaký našiel, chodili sme sa dobre najesť so spoluhráčmi. Bol som aj s niekoľkými čínskymi spoluhráčmi, ukázali mi ich domáce zvyky. Raz ma jeden pozval aj k sebe domov na večeru. V tomto smere to bolo príjemné.
Mali ste k dispozícii auto prípadne šoféra?
Mali sme dvoch vodičov, ktorí nás vozili na tréningy a späť, prípadne inam. Okrem toho majú svoju verziu Uberu a je to tam veľmi lacné – desať až pätnásť minút taxíkom vyjde na jeden dolár.
Zvykli ste si na miestnu stravu?
To, čo poznáme ako čínsku kuchyňu v Európe, nie je ich typická strava. Na cestách sme mávali tímové jedlo v hoteloch, niečo prispôsobené európskemu vkusu, ako napríklad orange chicken.
Vyskúšal som aj ich typickú kuchyňu, no náš tím mal aj dohodu s európskou reštauráciou na úrovni michelinovského podniku – pizza, cestoviny, steaky. Bolo z čoho vyberať.
Vzdialenosti medzi čínskymi mestami sú obrovské. Ako ste sa presúvali?
Väčšinou lietadlom, no majú tam aj veľmi dobré rýchlovlaky, ktorými sme sa dosť často presúvali na kratšie vzdialenosti štyri až päť hodín. Najdlhšia cesta trvala myslím šesť až sedem hodín aj s medzipristátím.
Navštívili ste aj nejaké turisticky atraktívne miesta?
Boli sme v Pekingu aj v Šanghaji a ďalších väčších mestách, ale Čínsky múr je pomerne ďaleko od miest, kde sme pôsobili – zvyčajne sme prileteli deň pred zápasom a hneď po ňom odlietali, takže na behanie po okolí nebol čas.
Trochu viac som stihol vidieť ešte predtým počas letnej ligy – Šanghaj, Hongkong, Macao. Počas päťtýždňovej prestávky na čínsky Nový rok som si zase odskočil na Bali a do Šen-čenu, kde má rodinu môj kamarát z Ameriky – oslavoval som Nový rok s nimi.
Stretli ste niekoho, kto pozná Slovensko?
Bežne po anglicky hovorí málokto, takže sa s náhodnými ľuďmi nedalo príliš konverzovať. Spoluhráči Európu poznajú, no keď som im ukázal, kde presne leží Slovensko, iba sa pozreli – že by o ňom niečo vedeli, to nie.
Basketbal v Číne veľmi spopularizoval Jao Ming. Vnímajú ho v krajine ako legendu?
Určite, aj vďaka svojej výške. Myslím, že stále pomáha Čínskej basketbalovej federácii v najvyššej lige, takže má naďalej vplyv. Stretol som sa s jeho menom napríklad v jednom z najväčších golfových centier na svete, kam ma vzal kamarát – mal tam odtlačky prstov aj fotku. Snažia sa ho dostať do každej sféry.
Krátko ste pôsobili aj v Partizane Belehrad pod vedením deväťnásobného víťaza Euroligy Željka Obradovića. Aké bolo trénovať pod jeho vedením a čo ste si z tejto skúsenosti odniesli?
Určite to bola skvelá skúsenosť. Diváci tam vždy vytvoria famóznu kulisu, euroligové zápasy boli vždy vypredané. Željko je skvelý tréner, dal mi na tréningoch aj v tých zopár zápasoch, čo som odohral, veľmi veľa. Nevyšlo to presne podľa predstáv, ale taký je niekedy basketbal – idem ďalej. Bola to super skúsenosť.
Obradović sa pre jedno srbské médium nechcel príliš vyjadrovať k vášmu odchodu do Badalony, no povedal o vás, že ste výnimočný človek. Vie pteriblížiť, čo vám v Partizane nevyšlo?
Mal som trojmesačnú zmluvu s opciou do konca sezóny. Klub chcel, aby som zostal, no vracali sa hráči po zraneniach, takže som vedel, že by som mal menšie herné vyťaženie, pokiaľ by sa opäť niekto nezranil. Chcel som odohrať sezónu v dobrej forme, takže to bolo skôr moje rozhodnutie – chcel som ju ešte dokončiť v dobrom.
Neľutujete, že ste sa krátko pred tridsiatkou rozhodli odísť z Európy do basketbalovo exotickej Číny?
Je to už po tridsiatke trochu, ale to je v pohode. Neľutujem, bola to skvelá skúsenosť a otvorila mi dvere na ázijský trh – zaujímavé sú aj Japonsko či Taiwan. V Európe ma poznajú, takže verím, že miesto sa vždy nájde, keby som sa chcel vrátiť. Určite to neľutujem.
Bolo hlavným dôvodom výrazne lepšie finančné ohodnotenie ako v Európe?
Určite áno. Čína, celá Ázia je z finančnej stránky veľmi zaujímavá, takže výrazne prispelo k rozhodnutiu.
Mali ste už niekedy lepšiu ponuku, čo sa týka finančného ohodnotenia?
Čínska liga je kratšia, takže mesačne to bolo výhodnejšie než čokoľvek predtým. Čo sa týka celkovej sumy za sezónu, vyrovnalo sa to niektorým minulým angažmánom.
Čínska súťaž trvala šesť mesiacov – vedel som, že si trochu oddýchnem. Predtým som išiel roky nonstop, španielska liga sa začínala vždy v polovici augusta a končila sa blízko júna, a hneď nadväzovala reprezentácia, takže na oddych takmer nebol čas.
Keďže som pred tým hrával aj letnú ligu v Číne, skončil som už v auguste a mal som ísť rovno do Európy. Chcel som si dať pauzu, a to mi pomohlo.
Viete už, kde budete pôsobiť v ďalšej sezóne?
Ázijský trh sa vždy hýbe pomalšie, keďže súťaž sa tam začína neskôr. Boli už nejaké ponuky z Taiwanu, no zatiaľ sme sa nedohodli. Uvidíme, čo prinesie čas, či sa naskytne aj nejaká európska možnosť. Zatiaľ je to otvorené.
V minulosti sa spomínal aj záujem slovenských klubov, konkrétne Levíc a Prievidze. Vedeli by ste si predstaviť návrat na Slovensko?
Boli o tom nejaké chýry, keďže sme skôr skončili sezónu, stihol som sa pozrieť aj na play-off zápasy slovenskej ligy. Uvidíme, možno v budúcnosti – dvere tomu nezatváram, ale momentálne to nie je aktuálne.
Ako vyzerá váš bežný deň, keď prídete domov do Prievidze?
Snažím sa väčšinou dopoludnia zájsť do posilňovne, čo mi zaberie hodinu a pol až dve hodiny, potom obed. Stretávam sa s kamarátmi, ktorých som dlho nevidel, alebo trávim čas s rodinou, a popoludní sa snažím dostať do programu aj basketbal, aspoň zastrieľať.
Kým tu bol ešte Martin Blaho, trénovali sme spolu takmer každé leto – teraz je to trochu komplikovanejšie, keďže je v Nitre, ale vždy sa snažím nájsť si cestu. Väčšinou mi vyjdú v ústrety aj Jasminka Chalupková a pán Pásovský, ktorí dokážu vytvoriť podmienky.
Chodievate aj za mladými hráčmi do basketbalových kempov...
Prievidza bola vždy basketbalové mesto, preto sa snažím niečo vrátiť aj mladým. Keď som bol mladší, vždy ma potešilo, keď na kemp prišiel nejaký profesionálny hráč. Chalani okolo Mareka Jaša robia skvelý kemp a myslím, že ak to bude pokračovať, je to skvelá vec pre deti.
Sledujete dianie v klube, kde ste vyrastali?
Bol som na play-off zápase. Odkedy prevzali klub noví partneri a pán Müller, myslím, že sa to naštartovalo na lepšiu cestu – postupne sa buduje aj mládežnícka akadémia, takže si myslím, že idú správnym smerom.
Slovensko zvládlo predkvalifikáciu na ME 2029. Čo chýba tímu, aby sa po dlhých rokoch dostal na veľký turnaj?
Myslím, že reálne to je. Veľakrát ide o to, či sa nám podarí stretnúť v plnom zložení. Aj proti Kosovu sme nastúpili v okresanejšej zostave, chýbalo nám niekoľko opôr. Keďže na Slovensku nemáme príliš veľkú hráčsku základňu, chýbajúce miesta sa ťažšie zapĺňajú.
Sám som napríklad minulé leto chýbal, lebo som bol v Číne a počas sezóny sa nedalo uvoľniť. Rovnako je to teraz aj o kúsku šťastia s hráčmi, ktorí pôsobia na univerzitách v Amerike a odtiaľ ich veľmi ťažko pustia – bol som v tej istej situácii, takže vieme, že nám to škodí. Keď sa raz podarí dať dokopy všetkých, mohli by sme mať naozaj veľmi dobrý tím.
Ako vidíte šance Slovákov v ďalšej fáze kvalifikácie?
Skupina s Českom a Belgickom by bola veľmi náročná, hoci pre diváka asi najatraktívnejšia. Ako povedal aj tréner Vidin, dúfame, že dostaneme Cyprus alebo Rakúsko, ale budeme hrať proti súperom, ktorých nám žreb pridelí. Neovplyvníme to. Pokúsime sa postúpiť.
Siedmykrát v rade ste vyhrali anketu Basketbalista Slovenska. Beriete to už ako samozrejmosť?
Je to veľká pocta a som za tých sedem rokov veľmi vďačný všetkým, čo za mňa hlasovali. Uvidíme, či ma niekto dokáže prekonať – chalani mi už pomaly začínajú dýchať na chrbát, či už je to Timotej Malovec, Jakub Rančík, alebo iní. Rastie celkom dobrá generácia, takže uvidíme, ako dlho sa tam ešte udržím.
Na záver by sme sa vrátili ešte k zrejme najzaujímavejšiemu zápasu poslednej generácie. V súboji proti Španielsku ste mali na dosah senzačné víťazstvo, ktoré vám uniklo. Ako sa na to pozeráte s odstupom času?
Ešte ma to stále máta po nociach, ale taký je basketbal – niekedy to proste nevyjde. Ako sa hovorí, všetko sa deje z nejakého dôvodu, a hádam nám to šťastie niekedy v budúcnosti vynahradí, že si povieme – toto sme nezvládli, zvládneme zase niečo iné. Bolo tam veľa sporných momentov, muselo sa zísť veľa vecí, aby sa to skončilo tak, ako sa skončilo.
