V škole ho šikanovali, mal psychické problémy. Teraz prekonáva rekordy

KOŠICE. Ako žiak prvého stupňa základnej školy sa stretol so šikanou. Spolužiakom sa nepáčilo, že majú v triede nepočujúceho chlapca. Dávali mu to pri každej príležitosti najavo.

„Do školy som si to chodil doslova odtrpieť. Potom som utekal rýchlo domov za svojimi aktivitami,“ uviedol v otvorenej spovedi pre Sportnet Rastislav Jelínek.

Vyrovnať sa so šikanou mu pomáhala rodina, kamaráti, šport, či mimoškolské krúžky.

Na majstrovstvách Európy nepočujúcich juniorov v roku 2018 získal tri zlaté medaily – v behu na 100 m, 200 m a v skoku do diaľky. Vo všetkých troch disciplínach zároveň utvoril rekordy podujatia.

Talentovaný košický atlét však súťaží aj medzi počujúcimi. Na trati si už zmeral sily aj so slovenským šprintérom Jánom Volkom.

V bežnom živote mu jeho hendikep výrazné problémy nespôsoboval. Najhoršie to bolo práve v detstve.

„Bolo to náročné obdobie, ktoré ma mohlo poznačiť. Postupne som sa s tým však dokázal vyrovnať,“ povedal Jelínek, ktorý je členom Atletického klubu Slávia Technická Univerzita Košice.

Nedospel do štádia, žeby si chcel ublížiť

V školách podľa neho nie je dobre nastavený systém, ktorý by šikane predchádzal. V niektorých prípadoch sa to mohlo skončiť aj tragicky.

„Viem minimálne o jednom dievčati, ktoré bolo v našej škole šikanované a pokúsilo sa o samovraždu. Prípad bol aj medializovaný. Je teda zrejmé, že v tejto škole zlyhal systém,“ uviedol Jelínek.

On sám nepomyslel na to, žeby si nejakým spôsobom ublížil. „Nikdy to u mňa nedošlo až do takého štádia. Zrejme aj preto, že som mal podporu najbližších.“

Základná škola na Tomášikovej ulici v Košiciach, ktorú Rasťo navštevoval do piateho ročníka, čelila viacerým žalobám a podnetom zo strany rodičov šikanovaných detí.

Riaditeľka ich spočiatku ignorovala, napokon však aj na základe písomných podnetov uznala, že došlo k šikanovaniu.

Hoci sa uskutočnilo niekoľko osobných stretnutí, na ktorých sľúbila riešenie problému, rodičia aj po čase tvrdili, že sa nič nezmenilo.

Vzhľadom na to, že Rasťo býval len o dve ulice ďalej, nemal spočiatku dôvod uvažovať o inej škole.

Otec ho chcel vyslobodiť z problémov

Ako sám vraví, šikanovanie nemalo u neho fyzické prejavy. So spolužiakmi sa však ako bežný chlapec neraz aj pobil. Okrem jeho hendikepu im prekážalo ešte čosi iné.