Tri zlaté medaily na vytrvaleckých bežeckých tratiach na jedných olympijských hrách – takýto kúsok sa dodnes podaril len Emilovi Zátopkovi v roku 1952. Adeptov na jeho zopakovanie bolo viacero, ale neuspel ani jeden. Najbližšie k tomu mal pred päťdesiatimi rokmi v Montreale policajt z fínskej obce Myrskylä Lasse Vírén.
Lasse Virén prichádzal na svoje druhé olympijské hry ako dvojnásobný olympijský víťaz. O štyri roky skôr dokázal v Mníchove zvíťaziť v behu na 5000 i 10 000 metrov, a to napriek tomu, že na dlhšej trati na konci prvej polovice spadol.
To, že v Kanade okrem svojich tradičných disciplín nastúpi aj v maratóne, potvrdil až týždeň pred prvou finálovou disciplínou, hoci to naznačoval už skôr.
Oproti Zátopkovi mal hneď tri nevýhody. Kým československý reprezentant mal medzi behom na 10 000 metrov a maratónom sedem dní, Virén iba päť.
Okrem toho Fín musel absolvovať rozbehy na 5000 aj 10 000 metrov, kým Zátopek na najdlhšej dráhovej trati bežal priamo finále. No a posledným hendikepom bolo, že maratón bol na pláne hneď na druhý deň po finále na 5000 metrov.
Zátopek mal v Helsinkách na oddych pred kráľovskou disciplínou tri dni. V prípade obidvoch vytrvalcov platilo, že olympijský maratón bol ich premiérový.
Double double
Aby 27-ročný Virén vôbec mohol pomýšľať na napodobnenie Zátopka, musel v prvom rade obhájiť obe prvenstvá z Mníchova. Dosiahol by tak „double double“, čiže dve víťazstvá v dvoch rovnakých disciplínach na druhých olympijských hrách po sebe. Vôbec to nebola jasná vec.
Predchádzajúce štyri roky sa trápil so zraneniami aj poklesom formy a uznávaný taliansky štatistik Roberto Quertecani pred Montrealom odhadoval jeho šance na 50 percent na 10 000 metrov a na polovičnej trati mal podľa neho Fín iba 25-percentnú šancu na zlato.
VIDEO: Triumf Lasseho Viréna na OH 1976 v behu na 5000 m
Samotný Virén bol celkom optimistický. Denník Československý sport dva týždne pred hrami citoval jeho zhodnotenie prípravy: „Prvýkrát od zimy a jari 1972 mám za sebou plnohodnotnú prípravu...
Do začiatku júla som absolvoval vyše 7000 tréningových kilometrov. Dávajú mi základ k dostatočnej vytrvalosti, takže sa pokúsim presvedčiť fínskych funkcionárov, aby ma prihlásili aj na maratón. Určite mi však (tieto kilometre) pomôžu zvládnuť rozbehy i finále a predovšetkým záver bojov o medaily v dostatočnom tempe.“
Prvú splnenú úlohu si Virén mohol odškrtnúť 26. júla po finále na 10 000 metrov. Preteky mali pomerne priamočiary priebeh. Po pomalom úvode začal tempo diktovať Portugalčan Carlos Lopes, ktorý sa postupne striasol všetkých súperov okrem Viréna. Obhajca titulu nasadil 450 metrov pred cieľom trhák a po víťazstve s takmer päťsekundovým náskokom mohol ísť oslavovať.
Lenže jeho oslava vyvolala kontroverzie.
Virén totiž čestné kolo absolvoval s tretrami v rukách, za čo si ho technická komisia predvolal na „koberček“. Mala totiž podozrenie, že fínsky atlét robil reklamu výrobcovi svojej obuvi a tzv. komercionalizmus bol v tom čase v olympijskom hnutí smrteľný hriech.
Virén sa obhajoval tým, že sa vyzul, lebo mal na chodidlách pľuzgiere. Tento argument mu uznali a mohol štartovať aj v ďalších disciplínach.
Krvný doping, alebo sobie mlieko?
Úzkostlivých športových funkcionárov sa Virén zbavil, ale v zálohe zostali ešte dotieraví novinári. Začali sa ho vypytovať na krvný doping, čiže transfúziu vlastnej, predtým zmrazenej, krvi. Podozrenie na Viréna padlo z dvoch dôvodov.
Prvým bolo, že s touto metódou - v tom čase ešte legálnou, ale morálne pochybnou - sa začalo experimentovať práve na severe Európy. A novinárom sa zdalo podozrivé aj to, že jeho forma vždy graduje v tej najdôležitejšej chvíli.
Virén to odôvodnil tým, že presne tak je naplánovaný jeho tréningový cyklus. Otázky ho však očividne dráždili, čo dokumentuje aj odpoveď spomenutá v knihe o olympijských hrách v Montreale: „Viete o tom zrejme viac ako ja, prečo sa teda pýtate? Môžem vás však ubezpečiť, že sobie mlieko je vo Fínsku jedným z hlavných zdrojov energie pre športovcov.“
Virén krvný doping popieral aj po skončení kariéry, hoci jeho reprezentačný kolega Kaarlo Maaninka (dvojnásobný medailista v Moskve 1980) sa k nemu priznal.
Cesta k druhému montrealskému zlatu bola oveľa tŕnistejšia ako na dvojnásobnej trati. Brit Brendan Foster utvoril v rozbehu olympijský rekord a na štarte boli aj nebezpeční Novozélanďania Dick Quax a Rodney Dixon (po pretekoch tiež priamo obvinil Viréna z krvného dopingu).
Virén bol spolu s Fosterom jeden z tých, ktorí diktovali tempo. Snažil sa striasť súperov, ale príliš sa mu to nedarilo. V poslednej zákrute malo ešte šancu minimálne na medailu sedem pretekárov. Na Viréna najviac dobiedzal Novozélanďan Quax.
Virén neskôr priznal, že práve s ním príliš nepočítal a jeho čierny tieň ho vydesil. Nakoniec však platili slová Československého sportu, že v tomto boji bol len jeden veliteľ – v tej chvíli už štvornásobný olympijský víťaz.
Počtom zlatých olympijských medailí sa už na Zátopka dotiahol, o 22 hodín sa mal postaviť na štart maratónu, aby sa pokúsil vyrovnať jeho jedinečnú bilanciu z Helsínk.
Maratón zvládol so cťou
Virén určite nenastupoval na maratón ako favorit. Jednak nemal prakticky žiadny odpočinok po dramatickom finále na 5000 metrov (a celkovo nabehal v rozbehoch a finále v priebehu týždňa 30 kilometrov), navyše bol v maratóne úplným nováčikom.
Tým bol v Helsinkách aj Zátopek, lenže úroveň najdlhšej bežeckej olympijskej disciplíny išla za ten čas prudko nahor. Veď víťaz z Mníchova 1972 Američan Frank Shorter dosiahol čas o takmer desať minút lepší ako „česká lokomotíva“. A nechýbal ani v Montreale.
Azda jedinou drobnou výhodou pre Viréna mohlo byť nepríjemné daždivé počasie, na aké bol zo severu Európy zvyknutý. Aj po súťaži priznal, že sa na také podmienky pripravoval a dokonca si natrel maratónky voskom, aby neprepúšťali vodu.
V pretekoch maratónci sprvu taktizovali, až po 25 kilometroch natiahol krok obhajca Shorter. Virén sa ho snažil držať, ale nepodarilo sa mu to.
Prekvapujúco sa k Shorterovi pridal Waldemar Cierpinski z NDR (podľa brankára východonemeckej futbalovej reprezentácie Jürgena Croya „žijúci príklad priemernosti“), ktorý nakoniec vyhral v olympijskom rekorde 2:09:55.
Virén začal po 30 kilometroch odpadávať aj z druhej skupiny, ale nezlomil sa a dobehol na veľmi solídnom piatom mieste v čase 2:13:10,8. Po pretekoch povedal, že najväčšiu šancu cítil na 15. kilometri – lenže to je na maratóne iba „zahrievacia fáza“.
Napriek tomu, že z poslednej montrealskej disciplíny odišiel bez medaily, nikto sa k Zátopkovmu hetriku nepriblížil viac ako on (Holanďanka Sifan Hassanová získala v Paríži 2024 medailu vo všetkých troch disciplínach, ale zlato „iba“ v maratóne, z ďalších dvoch brala bronz).
Labutia pieseň
Virén po olympijských hrách na mítingoch prehrával ako na bežiacom páse, v podstate jediným jeho úspechom vo zvyšnej časti sezóny bolo víťazstvo na Behu Rudého práva v Prahe.
Neskôr si ešte pri poľovačke natiahol väzy v členku, takže musel odrieknuť štart na maratóne v japonskej Fukuoke.
V nasledujúcich rokoch ešte dosiahol zopár solídnych výkonov, ale úspechov bolo čoraz menej. Vynechal aj pražské majstrovstvá Európy v roku 1978, kam ho pôvodne nominovali, ale pre nedoliečené zranenie sa štartu vzdal a čakala ho zhruba ročná pauza.
Napriek všetkým nepríjemnostiam sa Virén objavil aj na svojich tretích olympijských hrách v Moskve 1980. V behu na 10 000 metrov obsadil piate miesto a bol s ním nespokojný. Vyčítal si, že kontrolu nad pretekmi prenechal etiópskym bežcom. Dokonca nebol ani najlepším Fín, keďže striebro si vybojoval Kaarlo Maaninka.
Potom ho čakalo rozhodnutie, či pobeží 5000 metrov, alebo maratón. Obidve disciplíny sa totiž konali v ten istý deň. Zvolil si maratón – a nedopadlo to dobre. Z trate ho po 24. kilometroch vyhnala hnačka. Síce sa ešte nakrátko do pretekov vrátil, ale nakoniec ich nedokončil. Rozlúčku s olympijskou scénou si isto predstavoval úplne inak.
Po skončení kariéry sa dal na politiku a deväť rokov bol poslancom fínskeho parlamentu. V roku 2014 ho uviedli do Siene slávy IAAF a momentálne si čoskoro 77-ročný Virén užíva dôchodok.
