Bude to zápas o láske a nenávisti, padlých hrdinoch a novo objavených spasiteľoch.
Súboj, kde sa minulosť stretne s prítomnosťou. Argentína verzus Anglicko v semifinále majstrovstiev sveta 2026.
Rivalita medzi týmito dvoma krajinami a národmi je zakorenená v rokoch nevraživosti a dlho presahovala rámec futbalu. Kedysi to bola otázka života a smrti, dnes je to už len ohnivý kotol emócií.
V roku 1982 viedli Veľká Británia a Argentína proti sebe 74-dňovú vojnu o Falklandské ostrovy. Okrem viac než 900 obetí zanechala po sebe aj politické a citové jazvy, následky ktorých sa občas vlnia na futbalovom ihrisku.
Znárodnili sme železnice a teraz aj futbal
Je azda trochu historický paradox, že futbal zavítal do Argentíny práve z Veľkej Británie. Škótsky učiteľ Alexander Watson Hutton nechal v roku 1886 doviezť z Liverpoolu do tejto juhoamerickej krajiny prvé lopty a v Buenos Aires vybudoval prvé ihrisko.
Hra sa ďalej šírila prostredníctvom britských prisťahovalcov, najmä železničiarov, ktorí zakladali po krajine robotnícke kluby.
Ich herný štýl bol založený na disciplíne a fyzickej prevahe. Začiatkom 20. storočia sa však na futbalových ihriskách začali čoraz viac uplatňovať muži s talianskymi alebo španielskymi priezviskami - najmä vďaka svojej technickej šikovnosti. Zrodil sa štýl známy ako criollo - typicky latinský alebo argentínsky a úplne odlišný od britského.
Argentína sa postupne snažila zbaviť vplyvu zahraničného kapitálu a posilňovať svoju hospodársku nezávislosť. Významným krokom v tomto úsilí bolo znárodnenie britských súkromných železničných spoločností v roku 1948 počas prvého funkčného obdobia populistického prezidenta Juana Peróna.
Keď Argentínčania v roku 1953 v Buenos Aires prvýkrát zdolali Angličanov na futbalovom ihrisku, Perón to označil za druhé vyhlásenie nezávislosti na Veľkej Británii a jeden z miestnych politikov vyslovil pamätný výrok: „Znárodnili sme železnice a teraz máme znárodnený aj futbal!“
Tréner Ramsey: Sú to zvieratá
Bizarná séria incidentov, ktorá charakterizuje zápasy Anglicka a Argentíny, sa však začala až v roku 1966 vo štvrťfinále majstrovstiev sveta na štadióne Wembley.
Stretnutie bolo od začiatku veľmi vyhrotené, plné faulov a sporných momentov. V 35. minúte západonemecký rozhodca Rudolf Kreitlein vylúčil argentínskeho kapitána Antonia Rattína oficiálne za nešportové správanie.
Rattín od začiatku spochybňoval verdikty arbitra a keďže nehovoril anglicky ani nemecky svoju nespokojnosť dával najavo predovšetkým emotívnou gestikuláciou, ktorú si Kreitlein vyložil ako urážky.
Kapitán Juhoameričanov po vylúčení odmietol zamieriť do šatne. Z trucu sa posadil na červený koberec vedúci ku kráľovskej lóži (ktorá bola prázdna), kde po ňom anglickí fanúšikovia hádzali čokoládové tyčinky a odpadky.
Asi po ôsmich minútach ho odviedla polícia. Argentína dohrávala s desiatimi hráčmi a celý zápas sprevádzali konflikty medzi hráčmi aj striedačkami.
Jediný gól strelil v 78. minúte Geoff Hurst - podľa argentínskych hráčov a fanúšikov z ofsajdu. Zápas vnímali ako krivdu a v Argentíne ho dodnes označujú ako „el robo del siglo“ (krádež storočia).
VIDEO: Anglicko - Argentína na MS 1966
Tréner Angličanov Alf Ramsey odmietol, aby si jeho zverenci vymenili po stretnutí so súpermi dresy a v rozhovore pre argentínsku tlač nazval Juhoameričanov zvieratami, čo vyvolalo veľké vášne. Ramsey sa neskôr bránil tým, že sa jeho slová vzťahovali na chovanie hráčov na ihrisku, nie na Argentínčanov ako národ, ale kauza sa stala jedným so symbolom anglicko-argentínskej rivality.
Vojna o Falklandy alebo Malvíny
Začiatkom 80. rokoch sa vzťahy medzi Argentínou a Veľkou Britániou vyostrili pre spor o Falklandské ostrovy v juhozápadnej časti Atlantického oceánu. Ležia približne 500 kilometrov východne od pobrežia argentínskej Patagónie a Argentínčania ich nazývajú Malvíny.
V prvej polovici 19. storočia patrili pod argentínskeho guvernéra, ale v roku 1833 ich obsadila britská vojenská posádka a o niekoľko rokov neskôr sa ostrovy stali kráľovskou kolóniou britského impéria. Argentína sa nikdy nevzdala nároku na ne.
Minister zahraničných vecí Veľkej Británie v roku 1980 na tajnom stretnutí navrhol svojmu argentínskemu kolegovi odovzdanie zvrchovanosti nad ostrovmi, ktoré by si Británia potom na 99 rokov prenajala.
Rokovania stroskotali a 2. apríla Argentína, kde v tom čase vládla vojenská junta vedená generálom Leopoldom Galtierim, spustila neočakávanú inváziu na ostrovy - čiastočne aj preto, aby odvrátila pozornosť od kolabujúcej ekonomiky a vnútorných nepokojov. V tom čase tam žilo 1800 obyvateľov a viac než dvakrát toľko oviec.
Britská reakcia bola rýchla a rázna. Spojené kráľovstvo presunulo svoje vojenské námorníctvo 13 000 kilometrov do južného Atlantiku.
Bojovalo sa na mori, na zemi aj vo vzduchu, často v krutých poveternostných podmienkach. Pohyb v mrazivých teplotách v prudkom vetre a močaristom teréne a pobyt v zákopoch spôsobovali pechote takmer rovnaké utrpenie ako samotný boj.
Vojna o Falklandy sa skončila 14. júna 1982 úplnou kapituláciou argentínskych jednotiek a víťazstvom Spojeného kráľovstva. Britské sily obsadili hlavné mesto Port Stanley a obnovili kontrolu nad súostrovím.
Konflikt si vyžiadal životy 255 britských a 649 argentínskych vojakov - viac ako polovica z nich zahynula pri potopení argentínskeho krížnika ARA General Belgrano torpédom z britskej ponorky.
Britské víťazstvo pozitívne ovplyvnilo politickú kariéru premiérky Margaret Thatcherovej, ktorej popularita bola pred vojnou nízka pre ekonomické problémy.
Naopak, ponižujúca porážka viedla v Argentíne k masovým protestom, pádu vojenskej junty a postupnému návratu krajiny k demokracii.
Maradonova pomsta božou rukou
Štyri roky po vojne nastúpilo Anglicko proti Argentíne vo štvrťfinále majstrovstiev sveta v Mexiku. V hlavnej úlohe bol argentínsky génius s číslom 10 Diego Maradona.
V 51. minúte za stavu 0:0 vo vzdušnom súboji 165 cm vysoký Maradona prekonal anglického brankára Petra Shiltona a rukou poslal loptu do siete. Napriek vehementným protestom Angličanov gól platil, žiadny systém VAR vtedy neexistoval. O štyri minúty neskôr strelil Maradona druhý gól, jedno z najväčších umeleckých diel, aké sa kedy odohrali na futbalovom ihrisku.
Po zápase Maradona povedal, že gól strelil „trochu hlavou a trochu rukou Božou“. Neskôr nazval gól „symbolickou pomstou“ za vojnu o Falklandy, čo z neho spravilo ešte väčšiu ikonu a hrdinu pre Argentínčanov a opovrhovaného rivala v Anglicku. Maradona sa v roku 2005 za gól rukou ospravedlnil, brankár Shilton ospravedlnenie neprijal.
K ďalšiemu emotívnemu súboju došlo v osemfinále MS 1998 vo Francúzsku. Dodnes sa naň spomína najmä pre červenú kartu, ktorú videl David Beckham. V 47. minúte ho fauloval Diego Simeone a ležiaci Beckham ho na oplátku kopol. Simeone sa teatrálne zvalil na zem. O rok neskôr priznal, že svoj pád prifilmoval.
VIDEO: Červená karta pre Davida Beckhama v roku 1998
„V skutočnosti by bola najvhodnejším trestom žltá, ale môj pád ju zmenil na červenú,“ citoval ho The Guardian. Oslabení Angličania odolávali, ale napokon prehrali 3:4 v penaltovom rozstrele. Z Beckhama sa stal doma vyvrheľ. „10 heroických Levov a jeden hlúpy chlapec,“ znel jeden z novinových titulkov.
O štyri roky neskôr na MS 2002 Beckham z penalty rozhodol o víťazstve nad Argentínou 1:0 v skupinovej fáze. Gól znamenal pre neho vykúpenie. Angličania napokon postúpili ďalej, kým Argentínčania prvý raz od roku 1962 zostali pred bránou vyraďovacej fázy.
V stredu čaká oba tímy v Atlante ďalšia dôležitá futbalová bitka. David Beckham bude sedieť v hľadisku a Diego Maradona s Antioniom Rattínom sa na to budú dívať z neba (kapitán Argentínčanov z MS 1966 zomrel minulý týždeň).
Anglickí fanúšikovia veria, že si s hráčmi po zápase opäť zaspievajú Wonderwall od kapely Oasis a argentínski zasa spustia La Cuarta Estrella od Pabla Quintanu s príznačným textom:
Chcem vidieť štvrtú hviezdu
žiariť na drese
Som Argentínčan od kolísky až po hrob
Za Malvíny, za Diega
Za Leov posledný...
