Pondelok, 25. január, 2021Meniny má Gejza

Ako v Lillehammeri Tichonov vyskakoval

Sportnet|Publikované 6. feb 2002 o 06:47

S menom 51-ročného trénera Júliusa Šuplera sa budú navždy spájať úspešné prvé tri roky samostatného slovenského hokeja. V tandeme s asistentom Františkom Hossom sa vďaka víťazstvu v sheffieldskej kvalifikácii 1993 na lillehammerskú olympiádu 1994 prebili

medzi najlepšiu dvanástku svetových tímov, ktoré v dvoch šesťčlenných skupinách bojovali o medaily. Historicky prvú olympijskú výpravu Slovenska pod piatimi kruhmi priviedol na otvárací ceremoniál vlajkonosič Peter Šťastný, vtedajší kapitán hokejovej reprezentácie. To, čo naši hokejisti v nasledujúcich dňoch predvádzali v lillehammerskej hale Hakon a v „jaskyni“ na kraji neďalekého mestečka Gjövik, sympaticky šokovalo svet, ktorý sa stále iba učil skloňovať meno a spoznávať vlajku Slovenska.

Šuplerova partia s kapitánom Šťastným a benjamínom Šatanom vyhrala svoju základnú skupinu . Vo štvrťfinále nás však po dráme vyradili z medailovej hry Rusi gólom Vinogradova v predĺžení. Nakoniec sme v súboji o 5. miesto prehrali v prestížnom derby s Čechmi 1:7. Napriek tomu sme kreatívnou útočnou hrou zanechali na najvyššom fóre silný dojem, ľudia doma pri televíznych obrazovkách doslova žili s hráčmi. Devätnásťročný Miroslav Šatan sa stal s deviatimi gólmi najlepším strelcom celého olympijského turnaja v spoločnosti takých mien ako Forsberg, Kariya, Koivu. Žigo Pálffy sa s desiatimi bodmi (317) stal najproduktívnejším hráčom.

Trénerovi Júliusovi Šuplerovi spomienky nevybledli: „Také chvíle z pamäti nevymiznú. Dodnes mám napríklad doma tričko s nápisom konečného výsledku 4:4, ktoré predávali hneď na druhý deň po našom úvodnom zápase olympijského turnaja so Švédmi. Potom som si pre šťastie kupoval tričko po každej výhre. Gól v predĺžení vo štvrťfinále s Rusmi je pre mňa najboľavejším zážitkom v hokejovom živote. Cítil som, ako sa mi do duše nemilosrdne zarezala hrana obrovského emotívneho kontrastu, deliaceho blaženosť od hlbokého sklamania. Nikdy nezabudnem, ako som očami tlačil puk, ktorý v predĺžení v ideálnej šanci vystrelil Peter Šťastný. Keby išiel o päť centimetrov vyššie nad brankárovu lapačku, náhla smrť by umlčala zverencov trénera Viktora Tichonova. Nielen ja, ale i ostatní kolegovia, ba ani novinári túto hokejovú legendu vraj za celý život nevideli, aby prejavovala radosť tak spontánne. Vyskakoval na striedačke ako malé dieťa. Neskôr sa mi priznal, že mal pred nami rešpekt ako zrejme nikdy v živote. Ja som si po góle Vinogradova 81 sekúnd pred koncom predĺženia uľavil kopancom do mantinelu. V tom momente som tušil, ako tisícky našich fanúšikov doma zlostne vypínajú televízory, možno nevinné prístroje utŕžili aj uletený buchnát. Pozápasovú tlačovku som zvládol v pohode, Tichonovovi som športovo zagratuloval. Horšie to bolo v kabíne. Chlapci sedeli mlčky bez najmenšieho pohybu ešte hlboko po polnoci. Nik si nerozviazal ani šnúrku na korčuliach. Nepadlo jediné slovko. Až hodnú chvíľu po zápase Jerguš Bača s ľadovým obkladom na zranenom členku krútil medzi novinármi hlavou nad zlomyseľným osudom. Bol na ľade vo chvíli, keď ho skosil náhlou smrťou jeho vtedajší spoluhráč z nezávislého tímu Milwaukee – Saša Vinogradov. Sám dodnes presne vidím, ako ho presnou prihrávkou našiel Nikolišin, ktorý hrával s Petrom Bondrom vo Washingtone. Jerguš vtedy vravel, že sa do Tichonovovej zbornej dostal iba na poslednú chvíľu z pozície náhradníka. Peter Šťastný však zvykne tvrdiť, že božie mlyny melú v dlhšom časovom horizonte. Čo keby si duch hakonskej haly siahol do svedomia a pre zmenu by si šťastie sadlo na niektorú z našich hokejok. Žičím chlapcom, aby si v Salt Lake City vybrali medailové úroky.“

Autor: Sportnet

Súvisiace články

© Copyright 2021 | Športnet, s.r.o.