Keď začiatkom augusta v Istanbule zastavil časomieru pod hranicou jednej hodiny, prepísal slovenské maximum v čoraz populárnejšom HYROXe. 

ADAM RIAPOŠ sa s časom 59:09 ako prvý Slovák dostal v kategórii Pro pod 60 minút a potvrdil pozíciu aktuálne najlepšieho slovenského pretekára v tejto disciplíne.

HYROX pritom zďaleka nie je jeho prvou športovou zastávkou. V minulosti sa venoval súťažnému behu aj prekážkovým pretekom Spartan Race, v ktorých sa stal majstrom sveta aj Európy vo svojej vekovej kategórii. 

Dnes sa okrem vlastnej prípravy venuje aj trénovaniu ďalších športovcov a založil bežeckú komunitu Gazelity a HYROX komunitu GUAPO.

V ďalšej epizóde podcastu SportNeat hovoril o ceste k HYROXu, tréningu elitného hybridného atléta, zdravotných problémoch, ktoré ho sprevádzajú od detstva, ale aj o strave, regenerácii a zdravom životnom štýle.

Môžeme vás dnes právom označiť za najlepšieho HYROX atléta na Slovensku?

Áno, myslím si, že áno (smiech). 

VIDEO: Rozhovor s Adamom Riapošom (SportNEAT podcast)

Ak sa bavíme o HYROXe ako o športe, čo musí absolvovať človek, ktorý ho ešte nikdy nevidel? Ako samotné preteky vyzerajú?

HYROX je spojenie vytrvalosti a sily. Je tam osemkrát kilometer behu a po každom kilometri nasleduje silová disciplína. Je to dosť komplexný šport. 

Spomenul som čas pod jednu hodinu, presnejšie 59 minút a 9 sekúnd. Je hranica jednej hodiny v HYROXe určitá méta, podobne ako napríklad maratón pod tri hodiny?

Keď som sa začal na HYROX pripravovať, od začiatku to bola moja prvá méta. Chcel som sa dostať pod hodinu a potom z toho času ukrajovať ďalej a ďalej. Ale na svetovej úrovni čas pod hodinu neznamená až tak veľa. Povedzme si pravdu, na každých pretekoch je možno desať pretekárov, ktorí sa pod hodinu dostanú. Stále je teda kam sa posúvať.

Keď ste načrtli svetovú a európsku konkurenciu, kam približne môžeme zaradiť čas 59 minút?

Je to dosť ťažké porovnávať. Poviete si, že na každých pretekoch je kilometer behu a rovnaké disciplíny, ale niektoré preteky sú jednoducho rýchlejšie a iné pomalšie. Napríklad teraz v Istanbule, kde som dal tých 59 minút, mal víťaz čas 55 minút.

Bol teda približne o štyri minúty rýchlejší. Z môjho pohľadu je tam ešte dosť veľký rozdiel a potrebujem veľa trénovať, aby som sa priblížil k popredným miestam.

Aký je približne rekord v HYROXe?

Rekord je okolo 53 minút, čiže je to dosť. To je rozdiel šiestich minút.

Keď sa bavíme o kategórii Pro, v čom je rozdiel oproti kategórii, do ktorej by sa prihlásil bežný človek? Ak by som išiel na HYROX napríklad ja, aký by bol medzi nami rozdiel?

V HYROXe sú dve kategórie, Open a Pro. Rozdiel medzi nimi je iba v hmotnostiach na stanovištiach. V kategórii Pro tlačíte na saniach vyššiu hmotnosť, pri ťahaní saní je záťaž takisto väčšia, pri farmárskej chôdzi nesiete ťažšie činky, pri výpadoch máte na chrbte ťažší vak a pri wall balls hádžete s ťažšou loptou. Rozdiel je teda iba v hmotnosti pri určitých disciplínach. Beh zostáva rovnaký.

Na koľký pokus sa vám podarilo pokoriť hranicu jednej hodiny?

Bolo to na piaty pokus. Prvé preteky v kategórii Pro som mal tento rok vo Viedni, kde som išiel za hodinu a štyri minúty. Potom sa moje časy postupne približovali k hodine, mal som aj čas tesne nad hodinu. Vždy sa to pohybovalo niekde okolo tejto hranice a až teraz sa mi ju podarilo prekonať, za čo som vďačný.

Od prvých pretekov Pro, ktoré ste absolvovali približne za hodinu a štyri minúty, ste stiahli päť až šesť minút. Aké náročné bude stiahnuť ďalších päť? Bude to už výrazne ťažšie?

Keď som si robil analýzu svojich pretekov, zistil som, že po bežeckej stránke som mal tretí najrýchlejší čas z celého štartového poľa. Dokonca som v behu prekonal aj bývalého majstra sveta z roku 2025. To je veľké plus.

Čo sa týka jednotlivých disciplín, dovolím si tvrdiť, že som ich netrénoval až tak, ako by som mohol. Len na farmárskej chôdzi by som úplne v pohode našiel 30 až 40 sekúnd. Tento pretek mi teda dal dobrý benchmark. Ukázal mi moje slabiny aj silné stránky. Bude trochu náročnejšie zlepšovať sa, ale presne viem, čo mám spraviť a v čom sa potrebujem posunúť.

Dá sa vyčísliť, koľko úsilia stojí dostať sa v kategórii Pro pod jednu hodinu? Bavíme sa o mesiacoch prípravy?

Podľa mňa je to strašne individuálne. Ako malý som hrával futbal, ale individuálnemu športu som sa začal venovať, keď som prišiel na vysokú školu, čo je približne sedem alebo osem rokov dozadu. Niekto teda vidí 59 minút za pol roka, ale ja vidím 59 minút za sedem či osem rokov. To je podľa mňa dosť veľký rozdiel.

A čo sa týka bežného človeka, dovolím si tvrdiť, že dostať sa v kategórii Open pod hodinu by bolo do roka úplne reálne. Ak by ste sa sústredili iba na to, robili to efektívne, neprepálili tréningy, dostatočne regenerovali a podobne, do roka sa tam podľa mňa určite viete dostať.

Poznám vás ako cieľavedomého človeka a aj za hranicou jednej hodiny ste si išli pomerne tvrdohlavo. Aký je ďalší cieľ v HYROXe? Kam sa ešte chcete posunúť?

Toto bola taká méta, pri ktorej som chcel zistiť, či dokážem natrénovať a či ma organizmus pustí. Chcel by som sa dostať medzi 15 najlepších pretekárov na svete. Či to bude do roka, dvoch alebo troch, nikto nevie. Spravím pre to maximum. Je to môj cieľ. Vždy si rád dávam cieľ, ktorý je veľmi vysoko, aby ma ťahal dopredu.

Ktorá disciplína je vaša najobľúbenejšia a ktorá naopak najmenej obľúbená?

Mám rád tlačenie saní. Myslím si, že mi to nejako prirodzene celkom ide. Najmenej obľúbené sú jednoznačne wall balls. Hádzal som ich už fakt veľa, ale na pretekoch sa pri nich nedokážem dostať na lepší čas.

Teraz mám ešte asi dva týždne mimosezónneho obdobia a potom by som chcel trochu zmeniť štruktúru tréningu a wall balls zlepšiť. Viem, že ak ich natrénujem efektívne, len na tejto disciplíne dokážem nájsť približne minútu. To je strašne veľa času.

Už ste načrtli tréningový plán. Ako vyzerá váš bežný týždeň, keď ste v plnom tréningovom nasadení?

V plnom tréningovom nasadení trénujem približne 15 až 17 hodín týždenne a vždy mám dva špecifické HYROX tréningy. Veľmi záleží na tom, v akej časti prípravy sa nachádzam.

Keď som tesne pred pretekmi, idem viac do špecifickosti. To znamená, že absolvujem disciplínu a hneď po nej beh a takto to striedam. Snažím sa čo najviac simulovať samotné preteky.

Pokiaľ sa nachádzam vo fáze budovania objemu a kondície, nerobím až toľko špecifických vecí. Zameriavam sa viac na vytrvalosť, dlhé jazdy na bicykli, behy, prípadne nižšiu hmotnosť na saniach a väčší objem. To znamená, že počas tréningu natlačím viac metrov.

Veľmi teda záleží na tom, v akej časti sezóny sa nachádzam. Mne osobne napríklad nesedí trénovať veľké množstvo hodín ešte dva týždne pred pretekmi. Vtedy trochu znížim objem, nechám tam kvalitu a tréning si prispôsobujem podľa toho, v akej fáze prípravy som.

Spomenuli ste približne 15 hodín týždenne. Podobné tréningové objemy mávajú napríklad aj triatlonisti.

Áno. Veľmi to záleží od človeka. Telo ma nepúšťa až tak, ako by som chcel, ale postupne sa to zlepšuje. Niektorí HYROX atléti trénujú 30 hodín, iní 12 či 15. Človek si musí nájsť vlastný štýl a zistiť, aký objem dokáže zregenerovať. Bez regenerácie nenastane adaptácia a ak je telo preťažené, nezlepšuje sa. Je to trochu komplexnejšia téma.

Koľko vám tréning berie z osobného života alebo z bežného dňa?

Berie to dosť času. Chcel som povedať, že mám šťastie, ale skôr som si vybudoval prácu tak, že som tréner a trénujem bežcov aj HYROX atlétov. Čas si teda manažujem sám. Keď trénujem, trénujem, a medzi tréningami pracujem.

Na jednej strane to má výhody, na druhej nevýhody. Mne to takto vyhovuje. Nechodím od rána do večera do práce a čo si zmanažujem, pripravím a vybavím, to mám. Som s tým spokojný.

Zaberá to však dosť veľa času. Niekto si povie, že športujem tri hodiny denne. Áno, ale k tomu treba prirátať prípravu jedla, prípravu na tréning, regeneráciu a tiež nejakú osobnú propagáciu, bež ktorej to nejde. Všetky tieto veci sa potom nazbierajú. Na konci dňa teda síce trénujem tri hodiny, ale celkovo tomu venujem možno päť či šesť hodín, čo je už pomerne dosť.

Veľa vytrvalostných športovcov hovorí, že športy, pri ktorých sa človek dlhší čas trápi na športovisku, sú vo veľkej miere aj o hlave. Ako vyzerá mentálna príprava na HYROX a ako prebieha u vás?

Začnem od detstva a možno trochu predbehnem témy, ku ktorým sme sa chceli dostať. Odmalička som mal alergie, ekzémy a podobne. Dá sa teda povedať, že už od detstva som absolvoval určitý mentálny tréning, hoci som vtedy vôbec netušil, ako mi to môže v živote pomôcť a ako s tým dokážem naložiť.

Keď to veľmi skrátim, na konci dňa prídem na štartovaciu čiaru a poviem si, že ma čaká hodinový výkon. Ja som sa pritom na základnej a ešte aj na strednej škole budil prakticky každý deň s krvavými rukami. Možno 300 dní v roku. Čo je teda jedna hodina oproti tomu? Nič.

Dovolím si tvrdiť, že mentálna schopnosť a práca s hlavou sa u mňa postupne formovali a formujú sa stále. Myslím si, že tento proces trvá celý život. Kto sa chce v niečom zdokonaľovať a lepšie tomu rozumieť, môže sa zlepšovať až do konca života.

Áno, na pretekoch trpím, vždy si však poviem, že som prežil oveľa horšie veci, som tu a môžem športovať. Asi takto to vnímam.

Máte takéto myšlienky aj priamo počas pretekov? Keď napríklad trénujem alebo pretekám ja, často si odpočítavam kilometre alebo série. Hovorím si, že mi zostáva už iba päť opakovaní a potom sa to skončí. Čo prebieha hlavou vám ako elitnému pretekárovi?

Teraz v Istanbule sa mi prvýkrát stala zaujímavá vec. Išiel som úplne oddýchnutý, teda nie z plného tréningu, a dostal som sa do stavu, keď som 40 minút nerozmýšľal prakticky nad ničím. Jednoducho som išiel. Hlava dokázala vypnúť, bol som iba na danom mieste v danom okamihu a robil som to, čo bolo treba. Nad ničím iným som nerozmýšľal.

Predtým sa mi to na pretekoch veľmi nestávalo. Človek prepočítava, premýšľa nad ďalšou disciplínou a hlavou mu ide milión myšlienok. Teraz sa mi podarilo dostať do veľmi zaujímavého stavu.

Prisudzujem to dvom veciam. Prvou je, že som išiel na preteky oddýchnutý. Mal som doplnené zásoby pevnej vôle, energie aj mentálneho fokusu. Druhou je mentálna práca. Čítanie kníh a spolupráca s mentálnou koučkou.

Často som robil veci, ktoré mi v danom momente možno nedávali veľký zmysel. Prešlo však pol roka alebo rok a zrazu som si uvedomil, že veci vnímam inak a som na určitej úrovni aj vďaka práci, ktorú som v minulosti spravil, hoci som si to vtedy neuvedomoval.

Bolo zaujímavé zažiť takýto stav, pretože predtým ma na pretekoch myšlienky často prevalcovali. Teraz sa budem snažiť viac pracovať na mindfulness (vedomé prežívanie prítomného okamihu, pozn. red.), aby som dokázal byť iba na danom mieste v danom čase a neriešil nič iné.

Podľa mňa si veľa ľudí ani neuvedomuje, že aj toto je zručnosť, ktorú sa treba naučiť. A neplatí to iba v športe. Platí to v každodennom živote, pri práci, rodine či kamarátoch. V dobe Instagramu, TikToku a podobných vecí je celkom náročné udržať pozornosť na jednej myšlienke.

Čiže absolútne sústredenie iba na jednu vec vám v pretekoch pomáha najviac?

Teraz som sa dostal do takého stavu, že som bol sám prekvapený. Nebol som zvyknutý na pocit, že bežím a zrazu mi hlavou nič nejde. Hrala tam nejaká hudba, ktorú si veľmi nepamätám. Mal som klapky na očiach a išiel som.

Lukáš, kamarát, ktorý tam bol so mnou, ma povzbudzoval. Niečo som vnímal, ale v hlave som mal iba jedno. Chcel som ísť pod hodinu, každú disciplínu zvládnuť čo najrýchlejšie a čo najrýchlejšie aj behať.

V danom momente mi pritom pripadalo, že to asi pod hodinu nebude. Keď človek ide na hrane, premýšľa nad tým, či je to naozaj dostatočne rýchle. Ja som tentoraz išiel na hrane a bolo to rýchle.

Je dobré si to uvedomiť aj pri ľuďoch, ktorých trénujem. Niekedy mi povedia, že sa na tréningu cítili zle. Pozriem sa do aplikácie TrainingPeaks, cez ktorú im nastavujem tréningy, a zistím, že si napríklad spravili osobný rekord na výbehu do kopca a boli o 30 sekúnd rýchlejší. 

Poviem im, že áno, cítili sa zle, ale zároveň vybehli o 30 sekúnd rýchlejšie. Sú to také mentálne hry a baví ma ich skúmať a objavovať.

Keď sa vrátime úplne na začiatok, nezačínali ste ani HYROXom, ani behom. Čomu ste sa venovali ako dieťa a tínedžer?

Hrával som futbal. Z môjho pohľadu to boli najlepšie športové časy. Boli sme super partia a mali sme aj fanklub dievčat, s ktorými sme chodili na zápasy aj výlety. 

Asi od prvej triedy ma rodičia prihlásili na futbalový krúžok a postupne som prešiel cez žiakov, dorast až k mužom. Veľmi ma to bavilo. Bol to kolektívny šport a boli sme dobrá partia. Potom však nastal určitý zlom, keď som si povedal, že sa asi chcem venovať individuálnemu športu.

Aký bol Adam Riapoš futbalista?

Myslím si, že dosť dobrý (smiech). Už vtedy ma bavilo behať. Hrával som primárne stredného záložníka, čo je post, na ktorom som veľa behal. Veľa ma aj okopávali a dovolím si tvrdiť, že som dával pomerne dosť gólov, či už za žiakov, alebo za dorast. Boli to super časy.

Čo vám dal kolektívny šport? Je niečo, čo z futbalu využívate dodnes aj pri individuálnych športoch? 

Vtedy som to nechápal. Jednoducho som hral a takéto veci som neriešil. Keď sa však spätne pozriem, kolektívny šport bol skvelý v tom, že sme boli perfektná partia, stretávali sme sa a mali sme zábavu.

Vďaka tomu som zabudol na všetky svoje problémy. Či už problémy s kožou, alebo alergie. Keď som bol na futbale, akoby neexistovali. Bol som tam sám sebou. Niekde vzadu v hlave síce boli určité pochybnosti, ale nemyslel som na ne. Bolo to veľmi oslobodzujúce a dovolím si tvrdiť, že ma to posunulo ďalej.

Kolektívny šport je podľa mňa v tomto čarovný. Ľudia sa spoja, robia jednu vec, baví ich to a navzájom sa dokážu posúvať.

Keď vám poviem výsledok 333. miesto, viete, kam tým smerujem?

Jasné. Moje prvé preteky Spartan Race vo Valčianskej doline. Bolo to v roku 2018, ak sa nemýlim. Na najkratšej trati som spravil 180 angličákov. To znamená, že som nezvládol šesť disciplín a za každú bolo 30 angličákov.

Prišiel som do cieľa a bol som úplne mimo. Niečo sa však vo mne zlomilo. Asi som potreboval nejakú životnú výzvu, aby som zabudol na všetky problémy a stanovil si vyšší cieľ, ktorého sa môžem držať. Odvtedy som začal postupne robiť prekážkové behy.

Boli to teda vaše prvé preteky Spartan Race. Chytili vás už natoľko, že ste si povedali, že toto je šport, ktorému sa chcete venovať?

Neviem, či ma chytil šport ako taký. Skôr ma chytila tá zmena, že zapojím hlavu iným spôsobom a vyskúšam niečo nové. Neviem na to úplne odpovedať, pretože si tie pocity už nepamätám.

Možno ma chytil práve pocit zo zmeny. Ľudia ju často potrebujú. Pre mňa to bola príjemná zmena oproti futbalu. Nové miesta, noví ľudia a niečo nové. Dovolím si tvrdiť, že to bol aj určitý životný impulz.

Ako v tom čase vyzerali vaše tréningy? Prešli ste z futbalu k behu a začali ste bežecky trénovať. Ako sa potom človek prispôsobí tomu, že na desaťkilometrovej trati musí zvládnuť napríklad 15 či 20 prekážok?

Už pomedzi futbalové tréningy som si chodil niekedy zabehať. Vtedy to však vôbec nebolo ako dnes, keď sú všade bežecké kluby. Keď ma v Heľpe niekto videl behať, spýtal sa ma, koho naháňam. Ľudia tomu veľmi nerozumeli (smiech). 

Potom som prišiel na vysokú školu a strýko ma zobral na bežecký tréning. Pamätám si, že sme išli tréning päťkrát kilometer v dnes už neexistujúcej atletickej hale Elán.

Po tréningu som si povedal, že ma to baví a rád by som tam chodil. Pokračoval som teda v tréningoch a asi po polroku som sa stretol s trénerom Leom Lendvorským, ktorému som povedal, že by som to rád posunul na vyššiu úroveň a začal trénovať aj individuálne.

Leo mi začal písať tréningové plány a zároveň som naďalej chodil na spoločné bežecké tréningy, z ktorých neskôr vznikli Bratislava Runners, dnes veľmi veľký bežecký klub v Bratislave.

Títo ľudia ma naučili behať. Keď som prišiel na prvý tréning a Leo nám ukazoval bežeckú abecedu, motala sa mi z toho hlava. Nevedel som, čo mám robiť. Koordinácia rúk, nôh a podobne. V niektorých momentoch to bolo až zábavné.

Odkedy som začal spolupracovať s Leom, moje tréningy dostali hlavu a pätu, za čo mu veľmi pekne ďakujem. Bez neho by som tu teraz asi nesedel. Ukázal mi cestu a povedal mi, že mi na nej pomôže. Pod jeho vedením som sa zlepšoval z roka na rok.

Od začiatku som teda mal trénera. Podľa mňa je to základ nielen v každom športe, ale aj pri každej zručnosti, ktorú sa chcete naučiť. Čas, ktorý by ste venovali študovaniu, skúšaniu a hľadaniu správnej cesty, je mnohonásobne väčší, ako keď vám niekto za päť minút vysvetlí, čo máte robiť a čo vás najefektívnejšie zlepší. 

Čiže rekreačným bežcom by ste odporučili mať trénera, aby ich naučil aspoň základy?

Záleží. Rekreačný bežec, ktorý si ide dvakrát do týždňa zabehať päť kilometrov, asi trénera nepotrebuje. Ale človeku, ktorého šport baví, chce behať dlhodobo, systematicky sa zlepšovať a nechce byť zranený alebo vyhorený, by som trénera určite odporučil. Nemusí potom robiť toľko chýb.

Samozrejme, chyby spraví každý, aj keď má trénera. Poviete si, že zvládnete odbehať viac, tak odbeháte viac a o dva týždne ste takí unavení, že musíte dva tréningy vynechať. Každý si tým musí do určitej miery prejsť a vyskúšať si to, ale množstvo pokusov a omylov je oveľa menšie, ako keby ste všetko skúšali sami.

Keď sa vrátim k Spartanu, cez množstvo pretekov ste sa postupne dostali až k roku 2022, keď ste sa stali majstrom sveta v Spartan Trifecta vo vekovej kategórii 18 až 24 rokov. Aby sme to priblížili, ide o troje pretekov počas troch dní v gréckej Sparte, teda na mieste, kde sa tento šport svojím spôsobom zrodil. V rovnakom roku ste sa stali aj majstrom Európy vo svojej vekovej kategórii. Sú to doteraz vaše najväčšie športové úspechy alebo sa to už zmenilo?

Keby ste sa ma počas futbalových čias spýtali, čo je môj najväčší športový úspech, povedal by som strelený gól. Keby ste sa ma spýtali, keď som začal behať, povedal by som, že najväčším úspechom bolo samotné zlepšenie. Na začiatku som mal päť kilometrov za 30 minút a teraz mám čas 15:45, čiže o takmer polovicu rýchlejšie. 

Keby ste sa ma spýtali po tých spartanských výsledkoch, povedal by som, že áno, to bol najväčší úspech. O dva roky neskôr by som možno povedal šieste miesto na majstrovstvách sveta v kategórii Elite. Keď sa ma spýtate teraz, možno poviem HYROX pod hodinu.

Skôr by som však povedal, že najväčším úspechom je celá tá cesta. Nedávno som sa zamýšľal nad tým, čo sa musí stať, aby som bol spokojný. Môžem vyhrať nejaké majstrovstvá, byť úplne na vrchole a otázka je, či mi to prinesie spokojnosť. Neviem, ešte sa to nestalo, ale možno ani neprinesie.

Preto by som ako odpoveď označil skôr celú cestu. Každé ráno som aj vtedy, keď som sa cítil zle, išiel na tréning. Nehľadal som výhovorky, ale cesty. To považujem za najväčší úspech. Dovolím si tvrdiť, že šport zo mňa vyformoval človeka, ktorým som dnes.

Samotný úspech je potom iba čerešnička na torte. Pridám fotku na Instagram, ľudia mi zagratulujú, posuniem sa na vyššiu úroveň, ale podľa mňa je dôležitá tá cesta. Pretože keď raz dosiahnem úplný vrchol, čo potom? Poviem si, že ho zopakujem. A potom znova. Dokedy to budem opakovať?

Proces spoznávania vlastného tela, hlavy a ľudí okolo športu je podľa mňa ten najväčší úspech.

Keď sme sa bavili o tom, čo vám dal futbal, čo vám dal Spartan? Bola to možno iná forma disciplíny alebo vám prekážkové preteky priniesli niečo úplne iné?

Futbal mi dal kamarátov, dovolím si tvrdiť, že na celý život. A Spartan mi dal veľa z pohľadu celkového vzťahu k športu.

Mám rád šport ako taký. Rád chodím na skialpy, bicyklujem, šplhám sa po prekážkach, robím silový tréning a podobne. Našiel som v tom životný štýl a určitú životnú cestu. Je mi to prirodzené.

Rád si o tom študujem, rád sa v tom posúvam a rád posúvam aj ostatných ľudí. Dalo mi to do života veľmi veľa. V podstate je to môj život. Vysvetľujem ľuďom veci o tréningu, životospráve, spánku a podobne. Takže toto som ja. Našiel som v tom svoju identitu.

Prečo u vás teraz vyhráva HYROX?

Mal som určité zdravotné problémy. Nechcem ich rozoberať úplne do detailov, ale nebol dobrý nápad, aby som pokračoval v pretekoch Spartan kvôli špinavej vode, blatu a podobným veciam.

Niečo sa v tele odohralo a bolo mi povedané, že ak si od takýchto vecí dám pokoj, nebudem týmto spôsobom organizmus zaťažovať a nebudem chodiť do špinavej vody, kde sa môže nachádzať všeličo, telo sa zregeneruje oveľa rýchlejšie.

To je dôvod, prečo som tento rok v Spartane prakticky nepretekal. Celkom ma to mrzí, pretože som v národnom tíme a mal som tam svoje ciele. Som však rád, že vyhral rozum.

Pre hlavu som si zároveň musel nájsť iný šport. Ležať doma na gauči a hovoriť si, že toto by mohlo byť takto a niečo iné zase inak, nič nezmení, pokiaľ človek nezačne konať. Zariadil som sa teda podľa životných okolností a prešiel som na HYROX.

Čiže ste takým živým dôkazom, že niekedy je lepšie spraviť ústupok a neskôr sa vám to môže vrátiť, ako sa za niečím naháňať s vedomím, že si tým škodíte.

Ani tento šport nie je úplne zdravý, ak to tak môžem nazvať. Ani samotné tréningy, všetka silová príprava, päťhodinové jazdy na bicykli a podobne nie sú niečo, čo by bolo vyslovene zdravé.

Vždy si však hovorím, že je lepšie spraviť jeden krok dozadu a neskôr dva či tri dopredu, ako odmietnuť ten jeden krok vzad a o pár mesiacov alebo rokov následne spraviť štyri kroky dozadu. Potom vám môže trvať trojnásobne dlhšie, kým sa zase dostanete o krok vpred.

Dosť dávam na pocity tela aj na hlavu. Myslím si, že som si už našiel svoje princípy a funguje mi to.

Keď sa na vás pozrieme a spomenieme všetky tieto výsledky, vidíme extrémne výkonného športovca. Nebolo to však tak vždy. Zdravotné problémy ste už v rozhovore spomenuli. Čo vás trápilo odmalička?

Začal by som asi tým, že ľudia vidia pekné fotky na Instagrame, príspevky, výsledky a podobne. Len známi však videli alebo vedia, ako som fungoval, respektíve niekedy ani nefungoval.

Trávil som dosť času v nemocnici. Mal som rôzne zápaly, ekzémy, alergické reakcie a podobne. Nie vždy to teda bolo také ružové, ako to vyzerá na dnešných fotkách. Striedali sa zlé momenty s ešte horšími.

Približne v sedemnástich alebo osemnástich rokoch som si povedal, že ma to už nebaví. Nebavilo ma niekoľkokrát do roka chodiť do nemocnice s niečím, na čo mi lekári vždy odpovedali, že je to alergická reakcia, pretože som alergik. Pýtal som sa, ako to teda vyriešiť, ale vtedy som na to v nemocnici nikdy nedostal odpoveď.

Teraz, v poslednom období, už možno áno, ale predtým vôbec. Zobral som teda svoje zdravie do vlastných rúk. Veľmi mi vtedy pomohol kamarát Peťo a dovolím si tvrdiť, že moje zdravie, výkonnosť aj celkové fungovanie tela sa výrazne zlepšili.

Prestal som žiť život, ktorý som dovtedy žil, a rozhodol som sa vybudovať si iný. Taký, aký som chcel, nie taký, aký som mal.

Poznám vás, takže viem, že máte diagnostikované obrovské množstvo alergií, pre ktoré nemôžete jesť veľa rôznych potravín. Ako vás to ovplyvňuje v športovom živote? Boli obdobia, keď ste vôbec nemohli športovať?

Postupom času som si uvedomil, že približne do osemnástich rokov som telo viac vyčerpával, ako podporoval. Nemal som dobrú stravu a zle som spal, čo súviselo aj s tým, ako som sa stravoval. Celé telo jednoducho nefungovalo efektívne. Do toho som hrával futbal a športoval.

Keď som to zobral do vlastných rúk, karta sa začala pomaly obracať. Začal som telo viac vyživovať, než vyčerpávať. Stále však cítim, že mám určité nedostatky a telo sa ešte zotavuje.

Čo sa týka alergií, mám ich veľa. Ryby, orechy, vajíčka, sója, pele, roztoče či srsť zvierat.

Nie je to dobré, ale so všetkým sa dá žiť. Buď to človek akceptuje a zariadi sa podľa toho, alebo sa vyhovára, že niečo nemôže.

Ja viem, že určité veci nemôžem, ale hľadám možnosti v tom, čo môžem. Niekedy to je ale dosť obmedzujúce, napríklad keď cestujeme do zahraničia. Kamaráti si pri mori dajú rybu, ja si ju nedám. Dám si kuracie mäso s ryžou, prakticky ako stále a všade, pretože veľkú časť jedálneho lístka nemôžem. Je to dosť obmedzujúce, ale dá sa s tým úplne v pohode žiť.

Podarilo sa vám teda alergie určitým spôsobom utlmiť alebo ich zvládate najmä tým, že ste úplne vyradili potraviny, ktoré vám škodia?

Odkedy som sa približne v osemnástich rokoch začal viac venovať svojmu telu, vybudoval som si veľmi dobrú imunitu. Musím si zaklopať, prakticky nebývam chorý a neberiem antibiotiká. Aj v nemocnici mi povedali, že mám fakt dobrú imunitu.

Keď však zjem niečo, na čo som alergický, telo to oslabí. Zoberie mu to veľa minerálov a enzýmov, aby sa s tým vysporiadalo. Nemusím dostať nejakú extrémnu alergickú reakciu, ale organizmus to brutálne vyčerpáva.

Naučil som sa preto tieto potraviny úplne eliminovať. Ani kúsok. Keď je niečo v jedle v reštaurácii, dávam si na to pozor. Naposledy mi napríklad dali na pizzu Margherita pesto. Boli to fakt iba štyri malé zelené škvrny, ale bolo v ňom niečo orechové.

Viem, že keby som to zjedol, možno by sa mi nič výrazné nestalo, ale strašne by to oslabilo môj organizmus. A pesto navyše na Margherite nemá čo robiť. Takže si fakt dávam pozor na to, čo jem. Deväťdesiat percent času jem stále tie isté veci dookola.

Mali ste niekedy momenty, keď ste chceli športovať a hlava chcela trénovať, ale telo povedalo nie a museli ste tréning vynechať?

Jasné. Musel som vynechať aj preteky. Vo veľkom sa mi to naposledy stalo na minuloročných majstrovstvách Európy v Spartane. Mal som tam životnú formu.

Prišiel som na preteky a ani presne neviem, koľký som skončil, či dvadsiaty alebo pätnásty. Počas pretekov som sa však cítil horšie, ako keby som klusal normálnym tempom.

Vtedy som si povedal, že to musím začať poriadne riešiť. Presne viem, čo som tam spravil zle, čo som zjedol a nemal som. Oslabilo mi to organizmus a pretekal som možno na 80 percent.

Takých momentov som mal veľa. Prišiel som napríklad na tréning s nejakým plánom a už pri rozkluse som si povedal, že päťminútové tempo na kilometer je pre mňa ťažké. Ako potom mám bežať tempom 3:30?

Vždy som to aspoň skúsil. Párkrát som si povedal, že stačí, zbalil som sa a išiel domov. Snažil som sa to vyhodnotiť zdravým rozumom.

Samozrejme, niekedy som tréning napriek tomu absolvoval a o dva dni som si povedal, že som mal radšej ísť domov, pretože telu potom trvalo týždeň, kým sa zotavilo. Je to pokus a omyl.

Napriek alergiám a zdravotným problémom ste vždy dokázali dosahovať veľmi dobré športové výsledky. Je podľa vás možné byť elitným športovcom a zároveň nebyť úplne zdravý? Dá sa podávať špičkový výkon aj napriek zdravotným problémom?

Podľa mňa robí strašne veľa hlava. Keď sa človek mentálne nastaví na výkon, má oddýchnutú hlavu, nie je zahltený alebo vyčerpaný, telo ten výkon do určitej miery podá. Niekam vás pustí.

Mňa to pustilo veľakrát aj vtedy, keď som zjedol niečo, na čo som alergický, a potom som išiel pretekať. Výsledky boli dobré. Otázka však je, aké by boli, keby moje telo fungovalo normálne a nezjedol by som veci, ktoré mu škodia. Dovolím si tvrdiť, že by boli ešte lepšie.

Mám veľmi vyvinuté vnímanie vlastného tela. Roky sledujem, ako reaguje, a viem si povedať, že teraz som bol vyčerpaný, pretože som si dal toto alebo toto.

Nie každý si dokáže uvedomiť, čo všetko ho môže oslabovať a čo mu naopak dodáva energiu, pretože nemá také vybudované vnímanie.

Keď napríklad niekomu poviem, že ak si pred tréningom dám veľa lepku, zaťaží ma to, cítim sa nafúknutý a nie je mi dobre, iný človek mi môže povedať, že jemu lepok robí úplne v pohode. Ďalší zase môže povedať, že to cíti rovnako ako ja.

Každý z tých ľudí však môže alebo nemusí mať dostatočne vybudované vnímanie na to, aby dokázal rozoznať lepší pocit bez lepku a horší pocit po jeho konzumácii.

Je to veľmi individuálna téma. Môžete si zobrať desať potravín a skúšať, čo vám robí dobre. Ale neskúšajte to pol roka. Sledujte to tri alebo päť rokov a potom začnete vnímať rozdiely.

Dám extrémny príklad. Dám si 90 percentnú čokoládu alebo si dám Študentskú pečať. Deväťdesiatpercentná čokoláda má trochu prirodzeného kofeínu, určité vitamíny a minerály a príde z nej postupnejší nával energie. Študentská pečať vám spraví najmä glukózový výkyv a potom energia padne.

Sú to veci, nad ktorými som sa celý život zamýšľal. Chcem sa cítiť dobre, nechcem sa cítiť zle. A ja som sa fakt cítil zle, keď som sa zobúdzal s rozškriabanými rukami, krkom a nohami.

Je to na jednej strane nevýhoda, ale výhodou je, že odvtedy som neustále zlepšoval svoje pocity, vnímanie tela aj energiu.

Čiže pri potravinách je to do veľkej miery o skúšaní, či vám niečo robí dobre?

Môžete si dať spraviť testy na alergie a to, čo vám vyjde ako alergén, jednoducho nebudete jesť. Úplne to vyradíte.

Potom sú však podľa mňa veci, ktoré sa nedajú ničím presne odmerať. Je to aj o nastavení hlavy, aktuálnom emočnom stave či psychosomatike. Nie vždy musí platiť všetko, čo je napísané na papieri.

Všetko je teda prepojené?

V tele všetko so všetkým súvisí. Je to neskutočná alchýmia.

Keď sme načali stravu, koľko kilokalórií denne musí zjesť atlét na vašej úrovni?

Pred Istanbulom som sa tomu venoval pomerne detailne a jedol som niekde medzi 4000 až 5000 kilokalóriami denne.

Cieľom bolo doplniť to, čo som spálil, a zároveň byť jemne v kalorickom nadbytku, aby malo telo z čoho regenerovať.

Pri HYROXe je podľa mňa ťažké presne odmerať energetický výdaj. Napríklad pri tlačení saní môžem mať na tréningu tep 130 alebo 140, čo je približne druhá zóna, ale kaloricky a metabolicky je tá záťaž podľa mňa oveľa vyššia.

Kalórie, ktoré ukážu hodinky, keď napríklad iba tlačím sane, podľa mňa nezodpovedajú skutočnej náročnosti. Zapájam celé telo, nervový systém a je to veľmi ťažké. Takže som sa pohyboval približne medzi 4000 až 5000 kilokalóriami denne.

Mám pocit, že v poslednom období sa okolo sacharidov vytvorila predstava, že ich človek nemôže jesť alebo si musí veľmi strážiť ich množstvo. Pri športoch ako HYROX či Spartan však podľa mňa bez sacharidov ani poriadne neodpretekáte. Ako túto tému vnímate?

Prešiel som si aj low carb (nízko sacharidové) stravovaním, pretože podľa mňa môže byť jednou z možností pri riešení určitých zápalov a regenerácii organizmu. Skúšal som aj keto (strava s veľmi nízkym obsahom sacharidov, pri ktorej telo využíva ako hlavný zdroj energie najmä tuky). Možno som sa niekedy reálne do ketózy dostal, možno nie. Vtedy ešte nebolo toľko informácií alebo som ich ako osemnásť či devätnásťročný nevedel vyhľadať.

Potom som bol niekde medzi. Sacharidy som skúšal, potom zase nie a podobne.

Teraz si dovolím tvrdiť, že mám stravu s vysokým podielom sacharidov a cítim veľký rozdiel v energii, regenerácii, jasnosti myslenia po ťažkých tréningoch, únave či komunikácii. Telo nie je také vyčerpané a netýka sa to iba tela, ale aj hlavy.

Dosť to teraz riešim aj so svojimi zverencami. Sacharidy sú palivo. Človek sa však nemôže pozerať iba na jeden tréning, musí vnímať napríklad celý týždeň.

Ak má dva ťažké tréningy, ale v ľahkých dňoch bude jesť 600 gramov sacharidov, pričom ide o bežného človeka a nie o niekoho, kto trénuje viac ako desať hodín týždenne, telo také množstvo nepotrebuje. Je to rýchly zdroj energie a nemá ho kde využiť.

Pri dlhšom výkone, náročných tréningoch alebo tréningovom bloku sú však sacharidy primárnym palivom.

Treba im jednoducho rozumieť. Nemusíte sa nimi prepchávať vtedy, keď ich nepotrebujete, ale treba ich doplniť, keď máte veľký energetický výdaj, preteky alebo dlhý tréning.

Treba chápať kontext. Človek, ktorý sedí celý deň v kancelárii, takmer sa nehýbe alebo si ide dvakrát do týždňa zacvičiť a niekde si prečíta, že má zvýšiť príjem sacharidov, ich možno vôbec nepotrebuje zvýšiť. Možno potrebuje zaradiť prechádzku a optimalizovať celý jedálniček.

Deväť z desiatich ľudí, s ktorými sa stretávam, má napríklad v strave nízke množstvo bielkovín. Treba sa teda na výživu pozerať komplexne a informácie z internetu si vyhodnocovať vlastnou hlavou.

Hovorí sa, že koľko človek vloží do tréningu, toľko by mal vložiť aj do regenerácie. Platí to aj u vás?

Ešte pred pár rokmi som si myslel, asi ako každý, že regenerovať nepotrebujem a že sa to dá zvládnuť aj bez nej. Nedá.

Ak sa chce človek posúvať, musí na regeneráciu dbať. Ľudia si ju pritom často zjednodušia na to, že spia osem hodín, takže musia byť zregenerovaní aj pri desaťhodinovom tréningovom týždni. Vôbec to nemusí byť pravda.

Do regenerácie vstupuje strašne veľa vecí. Či má človek stresujúcu prácu, či celý deň sedí v aute, nad niečím premýšľa, či sa dostatočne najedol. Je to veľmi komplexná téma.

Bez regenerácie nenastane adaptácia a bez adaptácie neprichádza zlepšenie.

Keď na konci dňa odtrénujete tri hodiny, ale predtým ste sa nenajedli, po tréningu ste nedoplnili jedlo na obnovenie glykogénu a regeneráciu a celkovo ste neprijali dostatok kalórií, je úplne jedno, či si potom dáte regeneračné nohavice alebo pôjdete do studenej kade.

Najprv musíte mať zvládnuté základy. Jedlo, spánok, životosprávu a dostatok živín. Až potom môžeme ísť na vrchol pyramídy.

Čo robíte, keď regenerujete? Máte aj obdobia, počas ktorých nerobíte prakticky nič?

Túto otázku som dostal už viackrát. Ľudia sa ma pýtajú, čo robím, keď netrénujem a nechodím do práce.

To, že reálne nechodím do práce, je fakt, pretože pracujem z domu, na notebooku a čas si manažujem sám.

Napríklad teraz mám off season (obdobie po skončení sezóny), čiže absolútne netrénujem. Dnes som sa zobudil približne o ôsmej. Teraz spím dlho, približne deväť až desať hodín za noc, pretože cítim, že telo to potrebuje a regeneruje.

Možno je to aj niečo z mladosti, neviem presne, čo sa v tele deje. Ale keď si telo spánok pýta, treba mu ho dať.

Zobudil som sa teda približne o ôsmej, dal som si pohár vody, išiel na balkón, spravil som si ľahký strečing a potom asi desaťminútovú mobilitu. Dal som si raňajky, odpísal klientom ohľadom tréningov a spravil analýzu tréningov, komu bolo treba niečo upraviť alebo presunúť.

Potom som pracoval na vlastnej webstránke a premýšľal, ako posunúť ďalej našu HYROX skupinu. Bol to taký brainstorming. Niektoré dni spravím konkrétnu prácu, inokedy viac rozmýšľam a o dva dni tie nápady využijem.

Takto som pracoval štyri či päť hodín. Potom som išiel na jedno stretnutie, kde som vysvetľoval veci o životospráve, tréningu a podobne, a teraz sedíme tu a sú štyri hodiny popoludní.

Vo voľnom čase stále niečo študujem. Či už investovanie, zdravý životný štýl, čítam knihy alebo idem niekam s kamarátmi. Vždy sa dá niečo nájsť.

Čas, počas ktorého nešportujem, sa snažím často vyplniť aj nešportovými vecami, aby som mal určitý balans.

Je niečo, čo ste v mladosti zanedbávali a dnes už viete, že je to dôležité? Čo by si z toho mohli odniesť mladí ľudia, ktorí začínajú so športom?

Dovolím si tvrdiť, že tým, že som mal bežeckého trénera, ma systematicky budoval. Niekedy okolo rokov 2021 či 2022 som mal aj online silového trénera Viktora, takže som pochopil, že o organizmus sa treba starať. Dosť som si zároveň študoval aj o strave.

Základné piliere športu som si teda podľa mňa pomerne dobre ošetril.

Ľuďom, ktorí chcú začať so športom, by som odporučil najmä začínať postupne. Ani ja som prvý rok nebehával sto kilometrov týždenne.

Na Instagrame môžete vidieť, že všetci behajú ultra, všetci bežia maratón pod tri hodiny a je okolo toho obrovský boom. Všetko sa dá. Aj úplný hobby športovec môže tréning prepáliť a možno sa krátkodobo dostať na super čas.

Otázka však je, čo bude o tri, päť alebo desať rokov. Či je to udržateľné.

Ja osobne nerobím veci, ktoré mi nedávajú zmysel z dlhodobého pohľadu. Platí to aj mimo športu. Keď napríklad vidím nejakú podnikateľskú možnosť a poviem si, že o dva, tri či päť rokov v nej nevidím zmysel, nejdem do nej. Robím veci, ktoré mi dávajú zmysel, a postupne si ich budujem.

Ľudia, ktorí začínajú so športom, by nemali zabúdať na silový tréning. To, že radi beháte, je fakt super, ale raz či dvakrát do týždňa by ste mali absolvovať aj silový tréning. Ak chcete byť zdraví a dlhodobo behať, mali by ste cvičiť.

A potom je tu strava. Jednoducho normálne jesť. Nie stále McDonald či vyprážané veci. Telo potrebuje živiny.

Je nejaké jedno jedlo alebo skupina potravín, ktoré ste zo svojho života vyradili a odporučili by ste ľuďom, aby ich tiež nejedli?

Nie som výživový poradca, nemám to vyštudované. Dovolím si však tvrdiť, že mám veľa vlastných skúseností a zozbieral som veľa názorov od ľudí, ktorí majú reálne výsledky a vedú ďalších ľudí k zlepšeniu zdravia.

V prvom rade by som určite obmedzil rafinované oleje, polotovary, biely cukor a alkohol. Možno by som našiel aj ďalšie veci, ale môžeme zostať pri týchto.

Ľudia si možno neuvedomujú, že to, čo jedia, sa premieta do toho, ako sa cítia, ako rozmýšľajú, akú majú energiu a ako spia. Veci, ktoré som vymenoval, vám veľa nedajú, skôr vám berú.

Sústredil by som sa na jednozložkové potraviny. Ryža, zemiaky, mäso, zelenina, vajíčka. Jednoducho potraviny, ktoré obsahujú jednu zložku, a z nich si pripraviť jedlo.

Všetky tieto poznatky, o ktorých sa tu bavíme, sa teraz snažíte odovzdávať ľuďom aj vo vašej bežeckej komunite Gazelity. Prečo je pre vás dôležité odovzdávať skúsenosti ďalej, vzdelávať ľudí a pomáhať im na ich športovej ceste?

Pretože vidím, že sa to dá robiť inak a efektívnejšie. Na konci dňa to môže ľudí stáť menšie úsilie a môžu sa cítiť lepšie.

Nevidím dôvod, prečo by som im tieto skúsenosti nemal odovzdať. Prešiel som si tým, naštudoval som si to, vyskúšal a reálne to funguje.

Aj vy ste napríklad človek, ktorý zdravo žije, varí si a vidí zlepšenia a pozitíva, ktoré takýto životný štýl a životospráva prinášajú.

Príde mi prirodzené, že keď môžu byť všade reklamy na alkohol alebo McDonald, prečo by sme nemali ľudí vzdelávať o tom, ako byť zdravší a nechodiť tak často k lekárom? Podľa mňa je lepšie robiť prevenciu, ako začať niečo riešiť až vtedy, keď veci horia.

Nemám pritom nejaký konkrétny úmysel, že toto musím robiť alebo tamto nie.

Nemáte v tomto smere nejaký konkrétny cieľ?

Ide to prirodzene. Napríklad pred tromi dňami som dal na Instagram jednoduchú otázku, či sa ľudia starajú o svoje telo. Bol pri tom krátky popis o tom, že človek ide na 120 percent a podobne.

Ozvali sa mi traja ľudia, že chcú pomôcť, pretože nemajú energiu a riešia podobné veci.

Ja nič netlačím. Niekedy niečo poviem a ľudia, ktorí majú záujem a počúvajú, sa spýtajú. Tí, ktorí záujem nemajú, neurobia nič. Funguje to prirodzene.

Keď sa ešte vrátim k vašej bežeckej komunite, aj vy ste začínali behať v klube a dnes sú takéto komunity čoraz populárnejšie. Prečo je podľa vás dobré behať v komunite? Čo človeku prináša?

Založil som Gazelity. Primárnym dôvodom bolo asi to, že sa mi postupne nakopilo veľa ľudí na online tréningy.

Potreboval som sa aj ja posunúť ďalej a povedal som si, že keď ich už je toľko, prečo z toho nevytvoriť komunitu alebo skupinu, v ktorej budeme ľudí vzdelávať o životospráve a kde budú môcť zdieľať pozitívne veci z pretekov.

Teraz som veľmi rád, že sa v komunite rozbehla diskusia aj o negatívnych stránkach. Človek spraví nejakú chybu, či už na pretekoch alebo v tréningu, podelí sa o ňu a ostatní o tom začnú diskutovať, podporia ho a podobne.

Nie je to teda iba o úspechoch, ale aj o neúspechoch, ktoré sa často na verejnosti až tak neukazujú, pretože každý si myslí, že je to trápne a podobne. Chcel som teda svojich zverencov posunúť niekam vyššie a dať im väčšiu hodnotu, preto som založil bežeckú komunitu Gazelity.

Myslím si, že je to celkom dobrá komunita. Otvorili sme bežecké tréningy v Brezne a v Heľpe. 

Jednoducho ma to baví, preto to robím. Niektoré veci ani neviem vysvetliť. Jednoducho sú, neriešim ich, robím ich a baví ma to.

Na záver možno posledná otázka. Je ťažšie byť dobrým športovcom alebo dobrým trénerom?

Čo je ťažšie? Neviem. Pre mňa je to celé prirodzené. Ráno sa zobudím a keď ma čaká troj alebo štvorhodinový tréningový deň, na začiatku si niekedy poviem, že zase budem štyri hodiny trénovať sám.

Potom si však poviem, že ma to baví a napĺňa. Čo je teda ťažšie, byť dobrým športovcom alebo dobrým trénerom? Neviem, mne oboje príde prirodzené. Mám to rád.

Takže neexistuje správna odpoveď?

Rád sám trénujem, rád trénujem so skupinou a rád trénujem aj ľudí. Keď mi niekto zo zverencov zavolá a povie, že potrebuje prehodiť tréning alebo má nejaký problém, poviem mu, ako to vyriešime, za dve minúty je vybavené a tým sa to končí.

Baví ma teda trénovať seba aj ostatných. Asi by som to zhrnul tak, že chcem byť spokojný a zároveň výkonnostný tréner aj športovec.