A taká pekná kvalifikácia to mohla byť

Na tom momente, ktorý ukončil celú kvalifikáciu, bolo niečo vysoko symbolické a vlastne takmer zaslúžené.

Za všeobecného nezáujmu a na poloprázdnom štadióne, ktorý jednu tribúnu vôbec nemá, v nepodstatnom zápase s nepodstatným súperom, bez kľúčových hráčov a v 92. minúte nastala situácia, ktorá celú kvalifikáciu zhrnula aj bez slov: po rohu a zmätočnej reakcii celej obrany sa pred našou úplne prázdnou bránou ocitli hneď traja voľní lotyšskí hráči a jeden z nich to do nej doklepol. Čo iné mu aj ostávalo.

Nebola to rana z milosti, toto nie je boj na život a na smrť, ale ak ste si prešli celou kvalifikáciou, museli ste prikývnuť a povedať presne tak.

Presne takto to totiž celých tých únavných a márnych desať zápasov bolo.

Celých tých desať zápasov to vždy na začiatku vyzeralo pomerne dobre alebo aspoň nie úplne zle, akosi to však vždy zle dopadlo. Nielen kvôli výsledkom – prehrať môže každý a kedykoľvek – ale kvôli dojmu, ktorý si predstavujem podobne, ako keď si niekto z mne bližšie neznámeho dôvodu pustí napríklad celý album Desmodu.

Zaiste, nikto s parametrami Slovenska sa nemôže kvalifikovať na každé majstrovstvá a ani na každé druhé, ale minimálne dve veci má priemerný fanúšik právo očakávať vždy: že, ak to aj nevyjde, tak to aspoň nevyjde po nejakom boji a tiež, že ak je žreb výnimočne prajný, tak tá kvalifikácia predsa len dopadne o niečo lepšie.

Ale toto nebola vydarená, priemerná a ani nešťastná kvalifikácia, toto je úplny fuck up bez ohľadu na to, kto a ako trénoval a kto a ako hral.

Príčinami a dôsledkami sa môžeme zaoberať neskôr, teraz sa skončila kvalifikácia a toto je jej výsledok.

Sklamanie je úplne oprávnené najmä preto, že mohla byť naozaj pekná a podobné šťastie tak skoro mať nebudeme. O to je to sklamanie väčšie.