BRATISLAVA (SFZ) – Smúti celé futbalové Slovensko, skutočne celé. Odchod Jozefa Vengloša sa dotkol kolegov, priateľov, bývalých zverencov, známych, spolupracovníkov.
Od stredajšej noci ani v jednej futbalovej debate nechýbala spomienka na človeka, ktorý svojou robotou a človečenstvom poznamenal v poslednom polstoročí slovenský futbal ako nikto iný.
Dovoľte položiť symbolicky k jeho nohám kyticu spomienok od ľudí, ktorí ho poznali lepšie ako dobre, ctili si ho a mali ho radi.

Pavel Malovič bol roky členom jeho realizačného tímu a verným súpútnikom po mnohých futbalových cestách. ”Excelentný mentor a pedagóg. Jeho empatia bola príslovečná. Slušný človek s diplomatickými schopnosťami, jazykovou výbavou a vzdelaním. Tréner s túžbou poznávať nové veci, nebál sa dialógu, odborných oponentov, vyznávač vynikajúcej kultúry vzťahov. Neznášal zákerných ľudí a vadila mu hlúposť.“
Ľubomír Moravčík bol spomedzi slovenských hráčov – podľa vlastných slov – jeho srdcu najbližší. “V mojej hráčskej kariére najdôležitejší človek. Stál na začiatku aj na konci mojej legionárskej etapy, keď som odchádzal v roku 1990 do Francúzska aj keď som o dvanásť rokov v Japonsku končil.  A bol to on, kto mi vdýchol chuť žiť a hrať, keď som stratil elán na loptu, otrávený okolnosťami v Duisburgu. Ako vždy predtým a vždy potom našiel tie správne slová a priviedol ma do Celticu, hoci tým riskoval dobrú povesť. Výnimočný človek, ktorý mal rád ľudí a ctil si dôveru, slušnosť a rešpekt. Bol by skvelým trénerom aj teraz, v tejto dobe. On vždy vedel a nikdy neostal stáť, chcel ísť ďalej múdrejší, vzdelanejší, ale za každých okolností slušný. Kiežby sme takýchto ľudí chápali a vážili si...“

Anton Ondruš bol kapitánom jeho tímov, Slovana i reprezentácie. Vengloš mu našiel post libera v zostave a otvoril mu dvere do veľkého futbalu. “Veľký človek a veľký tréner (dojatý hlas sa na chvíľu zlomil). Vďaka nemu a jeho schopnostiam sme mali mužstvo, aké nemalo dlho predtým a dlho potom obdobu. Slovan, reprezentácia... Bol dôkazom, že aj so slušnosťou sa dá zájsť ďaleko, najďalej. Mal cit na futbal a pochopenie pre ľudí v ňom. Spolu s Václavom Ježkom „urobili“ titul majstra Európy a z nás hráčov osobnosti, ktoré sa nestratili ani v živote.“
Vladimíra Weissa viedol v reprezentáciách Česko-Slovenska i Slovenska, potom boli trénerskými kolegami a vždy priateľmi so vzájomným veľkým rešpektom. ”Pán Vengloš bol veľkou súčasťou môjho života nielen ako tréner, ale aj ako mimoriadne slušný človek. Dokázal viest ľudí za ich cieľmi rozumným a ľudským prístupom. Bol mojím priateľom, ďakujem mu za všetko.“
Veľmi blízko mala k trénerovi Venglošovi rodina Vencelovcov. Ten starší bol spoluhráčom a spolupracovníkom, mladší zverencom v reprezentácii. “Veľký tréner, v mnohom predbehol dobu. Vždy som si vážil jeho prístup k hráčom aj k realizačnému tímu, bol ľudský, bol prístupny, počúval a vysvetľoval, v komunikácii nachádzal spôsob, ako motivovať. Myslím si, že každý, kto sa s ním stretol, v práci či v súkromí, si mohol vziať pre seba mnoho dobrého.“
František Laurinec, bývalý prezident SFZ, bol roky blízkym spolupracovníkom. “Viac sme sa spoznali v roku 1990 počas MS v Taliansku. Odvtedy  som ho obdivoval nielen ako trénera, ale ako skvelého človeka. Po vzniku Slovenskej republiky sa stal prvým reprezentačným trénerom a jeho meno nám naďalej otváralo dvere na FIFA a UEFA, kde sme v začiatkoch boli akoby neznámym pojmom a naša futbalová diplomacia bola v tieni českej. Dlhé roky bol Jozef synonymom Slovenska na medzinárodnej futbalovej sfére. 
Veľa som sa od neho naučil, v nespočetných veciach mi poradil a vždy bol mojou spoľahlivou oporou, keď som pracoval vo vysokých futbalových funkciách doma aj v zahraničí.“
Ján Kocian bol Venglošovým hráčom, potom kolegom a dlhoročným futbalovým spoločníkom. “Bol mojím mentorom. Otvoril mi dvere na vysoké poschodia, pretože ma ako odloženého hráča našiel v Sankt Pauli a spolu sme vyhrali kvalifikáciu a absolvovali majstrovstvá sveta. Naštartoval moju ďalšiu životnú kapitolu, trénerskú, keď si ma zobral k sebe ako asistenta k reprezentácii, čo mnohých pobúrilo, on však veril mojim schopnostiam. Som mu vďačný za najkrajšie etapy môjho života s futbalom. Ak poviem, že všetka česť mu, verte, že je v tom z mojej strany vyjadrená úcta, hold a láska, čo k nemu pociťujem.“

Posledná rozlúčka s Jozefom Venglošom bude 2. februára 2021 o 17:00 v bratislavskom Krematóriu.