Vranovskí treťoligisti sa v nedokončenej jesennej časti ročníka viackrát ocitli v pavučine smoly. Niekedy sa v nej zamotali vlastným pričinením, inokedy nešťastnou náhodou. Symbolom nie najprajnejšieho obdobia je i kapitán Marek Babjak, ktorý zvládol len tri celé vystúpenia a vo štvrtom musel byť vystriedaný po nepríjemnom zranení. Aj o ňom sme sa s týmto skúseným borcom zhovárali.

Čo sa prihodilo v inkriminovanom  druhopolčasovom momente na pôde Slávie TU Košice?

„Zraneniu pravej ruky – trieštivej zlomenine v predlaktí -  predchádzala bežná futbalová situácia. Domáci hráč bol v úniku na našu bránu, chcel som mu vypichnúť loptu, čo sa mi aj podarilo, ale  nanešťastie tam vbehol náš gólman Kapraľ. Došlo k stretu, Maťo nás „nabral“, za čo  dostal žltú kartu, proti nám bola odpískaná penalta, inkasovali sme z nej gól a ja som sa kvôli zlomenine porúčal predčasne z ihriska.“

Hoci ste nespadli na trávnik, predsa došlo k úrazu...

„Maťo pri vybehnutí vystrčil nohu dopredu a trafil ma nechtiac pravdepodobne píšťalou.“

Hneď ste vedeli, že je zle, počuli ste typický zvuk, keď sa lámu kosti?

„Práveže nie. Trošku sa mi to tam hýbalo, ale nejakú mimoriadnu bolesť som necítil a ani to neopuchlo. Po zápase som predsa zašiel do nemocnice, najprv mi povedali, že možno to nie je zlomené, ale po roentgenovej snímke sa to zvrtlo. Dokonca sa spomínala už aj operácia. Napokon prišiel druhý lekár, môj známy, naťahovali mi to a operácii som sa našťastie vyhol. Vďaka šikovným rukám, za čo patrí moja vďaka.“

Sadru ste nosili dva mesiace, už ju máte dolu, a to vám iste odľahlo, že?

„Pred tromi týždňami som sa jej zbavil. Pravdaže, nič som v v čase rekonvalescencie  nemohol robiť, sadra bola až po rameno, len som celý čas odpočíval, užíval som si rodinku, chodil na vychádzky. Po dlhom čase som celkom vypol. A to aj preto, že nebol dôvod ponáhľať sa do súťažného diania vzhľadom na predčasné ukončenie jesene. Keby k tomu nedošlo, možno by som ešte stihol dve-tri kolá. To by však tiež nebolo celkom isté, lebo aj teraz to nie je stopercentné, ruka je ochabnutá, necítim v nej potrebnú silu.“

Mali ste aspoň čas na prečistenie si hlavy...

„To je síce pravda, ale všetkého veľa škodí. Nehovoriac o tom, že som pred časom bol v karanténe, keďže môj antigénový test  na celoštátnom testovaní bol pozitívny.“

Už ste mali niekedy podobnú dlhšiu nútenú pauzu?

„Tuším ako dvadsaťročný som mal potrhané väzy v ramene.“

Počas rekonvalescencie ste v rámci vychádzky chodili na domáce zápasy. Boli to poriadne nervy?

„O tom niet pochýb. Pozerať z lavičky je nesmierne frustrujúce a strašné, každý hráč to prežíva hrozne. Aspoň sa už  viem lepšie vcítiť do úlohy trénerov.“

Ako sa pozeráte na výkony a umiestnenie vášho tímu, ktorý ukončil svoje účinkovanie už na konci septembra?

„Zo začiatku možno každý čakal viac, ale ak zoberieme do úvahy, že pred sezónou odišli niektorí kmeňoví hráči, tak potom to tréner nemal jednoduché. Neskôr prišli zranenia viacerých hráčov a tak museli naskočiť i niektorí dorastenci.“

Vyzerá to tak, že duel v Humennom bol akýmsi medzníkom, odvtedy ste neprehrali...

„Bol to do1ť smoliarsky duel. Ja už som chýbal a počas zápasu sa zranili ďalší dvaja hráči. Lenže aj táto facka v podobe hladkej prehry bola na niečo dobrá, odvtedy chlapci viac makali.“

Ktorá z troch prehier bola najmrzutejšia?

„Na Slávii TU aj v Humennom neboli výkony dobré, doma s Prešovom sme mali vyhrať, počínali sme si super, ale, žiaľ, nestalo sa. O to viac sa tešíme na odvetu...“