12.09.2020, Ivan Mriška

Transplantovali mu obličku, vrátil sa k futbalu a pomohol vybudovať unikátny klub

12.09.2020, Ivan Mriška
Pavlovi Balážovi v ťažkej chvíli pomohol bratranec.
image
Autor: MY

Pavol Baláž je srdcom a dušou klubu ŠK Nevidzany. Robí manažéra, trénera, stará sa o prestupy aj o ihrisko. Kedysi aj aktívne hrával, no v mladom veku ho zaskočili vážne zdravotné problémy.  

Celý život sa točíte okolo futbalu. Priblížte vašu hráčsku kariéru? 

Pôsobil som prevažne v okrese, prestávku som mal počas štúdia na vysokej škole. 

Ako mládežník som hrával v Novej Vsi nad Žitavou, neskôr som sa vrátil domov do Nevidzian. Boli to tie posledné súťaže, no futbal ma napĺňal. Prišli však zdravotné problémy a kopačky som musel zavesiť na klinec. 

Čo sa stalo? 

Začali mi zlyhávať obličky, mal som len 25 rokov. 

V takom mladom veku? 

Áno. Sám som tomu nechápal. Športoval som, preto sa mi o takýchto veciach ani nesnívalo. 

Začala ma bolievať hlava, zle som videl na pravé oko. Išiel som preto k lekárovi, kde mi povedali, že to bude problém s vnútornými orgánmi. 

Po viacerých vyšetreniach mi zistili, že mám vo veľmi zlom stave obličky. Nasadili mi liečbu, diétu, no stále sa to zhoršovalo. Navyše, v roku 2006, musel som ísť na dialýzu. 

Bol som kosť a koža, z pôvodných 80-tich kíl som mal 57. Jednoznačne som potreboval operáciu. 

Našiel sa vhodný darca? 

Bol som na listine čakateľov. Niekto musel zomrieť, aby som ja mohol žiť. 

Nakoniec ma zachránila transplantácia od bratranca, za čo som mu vďačný. Sedela nám krvná skupina i genetická zhoda. 

Musel som však podstúpiť imunosupresívnu liečbu, teda potlačenie imunity. 

Môžete to bližšie vysvetliť? 

V brušnej dutine som mal cudzí orgán, a tak som musel podstúpiť liečbu, aby ho telo prijalo. Stopercentná zhoda je len pri identických dvojčatách, nie pri bratrancoch. 

Preto beriem lieky na slabšie potlačenie imunity. Aby oblička vydržala. Najskôr jej dávali osem až desať rokov, mám ju však už dvanásť. Niektorým zlyhá za tri roky, je to rôzne. 

A čo keď zlyhá aj tá vaša náhradná? 

Budem musieť zasa chodiť na dialýzu. Každý druhý deň na 4 až 5 hodín do centra. Zopárkrát sa mi stalo, že niekto z ľudí, čo mal byť v poradí, neprišiel. Najskôr som sa pýtal, prečo, ale potom už radšej nie. 

Na dialýze špeciálny stroj čistí krv namiesto obličiek. Ale nahradiť ich dokáže len na 10 až 20 percent. Čím dlhšie je človek dialyzovaný, tým má viac pridružených chorôb. 

Niekedy už nemôže byť na čakacej liste, pretože by operáciu neprežil. Orgán dajú radšej niekomu inému. 

V ére koronavírusu patríte k rizikovej skupine? 

Áno. Musím si dávať ešte väčší pozor. Nesmiem sa stretávať s množstvom ľudí. Rúško pre mňa nie je žiadna novinka, nosím ho už dlhé roky. Pretože aj obyčajná chrípka by mi mohla zapríčiniť veľké zdravotné komplikácie. 

image
Keď im zatopilo ihrisko, postaral sa oň.
Autor: archív - Pavol Baláž

Chorvátsky reprezentant Ivan Kvasnič s transplantovanou obličkou hrával futbal. 

Áno, ale u neho šlo o inú transplantáciu. Tiež mal špeciálny chránič. Napriek tomu veľa riskoval, lebo keby ho niekto udrel do brucha, mohol by zomrieť. 

Kedy ste sa po operácii a vyšetreniach vrátili k futbalu? 

V roku 2010 ma zavolali trénovať žiakov. No postupne som sa začal variť ako žaba vo vode. Keď som videl, ako to v klube funguje, začal som veľa vecí robiť sám. 

Od kosenia, značenia ihriska, prania až po finančné zabezpečenie klubu. Postupne sme vybudovali družstvo žiakov, dorast, béčko dospelých. Za desať rokov nám pribudlo šesť nových tímov. 

Obec s necelými 600 obyvateľmi má toľko družstiev. Ako je to vôbec možné? 

Keď človek chce, všetko sa dá. Dôležité sú podmienky, ktoré pritiahnu mladých hráčov. A to nehovorím len o peniazoch.  

Kedysi sme mali oranisko, teraz je to krásny trávnik. Vybavili sme dotáciu od SFZ, vďaka ktorej sme vybudovali drenáže s automatickou závlahou. Pretože keď u nás pršalo, ihrisko sa zaplavilo a nedalo sa hrať. Mali sme na ňom aj bahno. 

Na ploche za ihriskom, kde sa nosil odpad, sme vytvorili tréningový pľac s osvetlením. Vedľa sme vybudovali tiež multifunkčné ihrisko. 

Keď to hráči z okolia vidia, sami nám volajú, či môžu u nás hrať. Nie je pravda, že ľudia o futbal nemajú záujem. Potrebujú len prostredie, možnosti osprchovať sa, posedieť a zahrať na kvalitnom trávniku. 

Môžete to porovnať s inými dedinami? 

Naše béčko hrá v najnižšej súťaži. My, keď ideme hrať von, prídeme hodinu pred zápasom. Vo väčšine obcí ešte nie sú čiary a ani nahodené siete. Robia to pol hodinu pred výkopom. A naši hráči sa na ihrisku niektorí boja aj hrať. Také je tvrdé a krivé. 

A potom sa ľudia čudujú, prečo im tam nechcú futbalisti chodiť. Stále sú takí, ktorí chcú hrať tieto súťaže pre zábavu. Ale nie v takýchto prostrediach. To radšej sedia doma. 

Problémom sú aj peniaze. Nie je normálne, aby sa platilo hráčom v poslednej lige. 

name
Prekonal štyri mozgové príhody. O šťastie bojuje ako rozhodca
Nevšedný príbeh ťažko skúšaného Michala Nociara.

Poznáte konkrétne príklady? 

Viem o tom, že jedna dedina nemala brankára, preto si ho zohnala za 50 eur na mesiac. Keď sa to ostatní brankári dozvedeli, chceli aj oni aspoň dvadsať. A postupne sa to rozpadlo. 

Peniaze do takýchto súťaží nepatria. Od piatej ligy vyššie sa platí však skoro všade. 

Čo je podľa vás v nižších súťažiach dôležité? 

Priazeň starostu, starostky. U nás futbal podporuje, preto sa nám darí. Niekde však sú ľudia rozhádaní, starostovia upodozrievajú funkcionárov, že sa dotácie rozkrádajú. A niekedy aj majú pravdu. 

U nás to našťastie tak nie je a futbal funguje. Rok čo rok sa nám hlási viac detí, chodia aj z okolitých dedín. 

Vďaka tomu prichádza aj viac divákov. Pretože hráme s vlastnými odchovancami. A pôjdeme týmto smerom aj naďalej. Nie ako inde. 

Kde? 

Napríklad vo Veľkom Lapáši všetkých hráčov platia. A sú cudzí. Kedysi tam chodilo na futbal 300 ľudí, teraz sto. Čo počúvam, nebaví ich pozerať sa na neznámych.  


Prečítané: 2081x