17.11.2020, Róbert Andrejov

Skúšali všetko možné, aby vyrástol. Viazali ho k posteli, visel na hrazde

17.11.2020, Róbert Andrejov
Z Michaloviec najprv utiekol, teraz v klube dlhé roky trénuje.


image
Vladimír Moroz ešte vlani vo veku 50 rokov chytal piatu ligu za Lastomír.
Autor: Róbert Andrejov

Autor článku: Róbert Andrejov

MICHALOVCE. Stal sa prvým hráčom spoza hraníc, ktorý si vybojoval miesto v Jedenástke roka VsFZ. Do najlepšej zostavy III. futbalovej ligy skupiny Východ sa dostal v roku 1997, kedy ankety uzrela svetlo sveta. Potom sa do nej dostal aj o dva roky neskôr.

A platí až doteraz, že žiadny iný legionár sa v elitnej zostave na tomto poste ešte neobjavil. Ukrajinský brankár Vladimír Moroz (narodený 27. júla 1969) je na celom Zemplíne známou persónou.

Onedlho ubehnú tri desaťročia od momentu, keď prvýkrát prišiel na Slovensko. A odvtedy tu žije. Malebná krajina pod Tatrami sa stala jeho druhým domovom.

Prišli si po neho na starej Volge

Michalovský Zemplín, dres ktorého si obliekal v období, keď bol zaradený do top zostavy najvyššej regionálnej súťaže, nebol jeho prvou slovenskou zastávkou. Najprv pôsobil v neďalekých Budkovciach, ktoré prežívali zlaté časy. Objavili ho však funkcionári klubu z okresného mesta.

„V roku 1992 sa v Mukačeve, kde som vtedy chytal, objavila stará Volga, z ktorej vystúpili Michalovčania na čele s Fridrichom Bliščákom. Prišli si pozrieť náš zápas, ktorý sme aj vysoko vyhrali. Mali sme ozaj kvalitné mužstvo a Bliščák vtedy povedal, že nás berie všetkých,“ s úsmevom spomínal Moroz na to, ako sa rodil jeho príchod na Slovensko.

Napokon bol Vova, ako ho všetci známi oslovujú, jediným úlovkom Zemplínčanov. Možno aj preto, že svojho gólmana Ľuboša Babjaka hodlali predať do lepšieho klubu...

image
Jeho prvou zastávkou na Slovensku boli treťoligové Budkovce.
Autor: archív VM

„Onedlho som sa zapojil do prípravy s Michalovcami. Išli sme trénovať na vedľajšie škvarové ihrisko, na mieste ktorého je už v súčasnosti umelá tráva. Keď som to zbadal, v duchu som si povedal, že kam som to len prišiel.“

Po tréningu za ním prišli funkcionári klubu s tým, že mu nájdu robotu. Mladý Ukrajinec neveril vlastným ušiam, nuž sa zbalil a z FK Zemplín sa spakoval.

„Prácu mi však chceli dať iba naoko a plne by som sa venoval iba futbalu. O tom som však nevedel...“

Rok musel nútene pauzovať

Moroz, pochádzajúci zo 70-tisícového mesta Korosteň vzdialeného zhruba 150 km od Kyjeva, cestou zo štadióna natrafil na krajana Viktora Senjuža, ktorý v tom čase hrával s ďalšími Ukrajincami Vladimírom Banhom a Viktorom Popovičom práve za Budkovce.

A zlanáril ho do klubu TJ Agrokombinát, ktorý hral rovnakú súťaž ako Michalovce.

„Rok som však nemohol chytať, lebo moje preregistrovanie sa poriadne naťahovalo. Zápasovú premiéru za Budkovce som si teda odkrútil až v roku 1993. Bol som štvrtým Ukrajincom v mužstve, ale hrať mohli iba traja, tak Popoviča poslali na hosťovanie do Trebišova,“ uviedol Moroz, ktorý sa hneď stal oporou mužstva.

Priznáva však, že začiatky na Slovensku boli veľmi ťažké. „Nerozumel som reči, bol som ďaleko od rodiny. Niekedy som toho mal dosť, napríklad keď sme boli na sústredení v Tatrách a museli sme odbehnúť za dve hodiny 20 km. Nebol som na to zvyknutý, lebo v Kyjeve sa trénovalo úplne ináč. Ale krajania ma podržali.“

V poldruhatisícovej obci pôsobil do mája 1995, kedy došlo k rozvratu v budkovskom futbale. Hlavný sponzor zo dňa na deň prerušil financovanie klubu a po 25. kole tretej ligy ho odhlásil zo súťaže.

„V zime 1996 ma spolu so Senjužom oslovili Michalovce, aby sme im pomohli. Klub na pokraji zániku, vtedajší šéf Marián Kelemen v ňom nenechal nič, dokonca aj hráčov ako Norbert Belán, Štefan Grendel, Marek Lukáč či Souleymane Fall zobral do Zalužíc. Nemali sme ani dresy, šatňa bola úplne prázdna,“ spomínal Moroz.

S chytaním definitívne skončil

V Michalovciach strávil sedem rokov, počas ktorých bol väčšinou brankárskou jednotkou mužstva. Najprv s nimi bojoval o záchranu v tretej lige, a keď sa klub pozviechal, v sezóne 1997/1998 sa tešil z postupu do druhej najvyššej súťaže.

„Ja som si však v poslednom zápase v Košiciach roztrhol krížny väz v kolene a takmer rok som pauzoval. Veľmi mi vtedy pomohol doktor a vynikajúci odborník Ján Kľoc z Prešova, ktorý ma operoval a u neho som aj rehabilitoval. Do brány som sa vrátil až počas druholigovej jari.“

image
Najviac zápasov odchytal za Michalovce. Fotka je z leta 1996, Moroz je v strede horného radu.
Autor: archív FK

Po konci v ŠK Zemplín za éry prezidentovania Jaroslava Bovana odišiel do Zalužíc, jeho ďalšími zastávkami boli aj Tibava, Strážske, Kochanovce, Zámutov, Petrovce nad Laborcom a Lastomír, za ktorý ešte pred rokom na jeseň chytal piatu ligu.

„Už som však definitívne skončil. Mám veľa povinností v Michalovciach, kde som trénerom brankárov v akadémii MFK Zemplín. Skoro každý deň som od rána do večera na štadióne,“ načrtol Moroz, čomu sa aktuálne venuje.

Tomuto remeslu sa začal venovať v roku 2005, kedy si urobil najnižšiu licenciu. Teraz je držiteľom špecializovanej licencie na trénovanie brankárov UEFA Goalkeeper A, ktorú získal pred štyrmi rokmi. Spolu s ním robili záverečné skúšky aj Miroslav König, Norbert Juračka, Miroslav Seman či Miroslav Hrdina.

„Trénovať som začal pri michalovskej mládeži, bol som aj v okolitých kluboch – Zalužiciach, Strážskom a Petrovciach. Istý čas som viedol aj brankárov A-tímu MFK Zemplín.“

Bol v najlepšom centre na Ukrajine

Vova patril medzi najtalentovanejších brankárov na Ukrajine, bol mládežníckym reprezentantom ZSSR a vyrastal vo veľkom športovom centre, ktorých bolo v celom bývalom Sovietskom zväze iba päť – v Moskve, Taškente, Kišiňove, Petrohrade a Kyjeve, kde bol aj on.

„S futbalom som začal v rodnej Korosteni asi vo veku šesť rokov, od začiatku som bol brankárom. Ako 10-ročný som odišiel do Kyjeva, kde boli najlepší športovci z celej Ukrajiny.

Nielen futbalisti. Na tú dobu to bolo obrovské centrum, kde bolo všetko – haly, ihriská, škola, internát. Po skončení školy si športovcov rozobrali najlepšie kluby ako Šachťar Doneck, Metalist Charkov alebo Dynamo Kyjev. Ja som išiel do Dynama.“

Počas ZVS hájil farby vojenského klubu v Berdičove, po návrate z vojny hral tretiu najvyššiu súťaž v Žitomiri a druhú v Mukačeve.

image
Moroz v súčasnosti. V Michalovciach trénuje brankárov.
Autor: archív VM

Nikdy nevynikal výškou, v najlepších rokoch mal 179 cm. V súčasnosti takíto „drobní“ gólmani nemajú šancu preraziť v profesionálnom futbale. V Kyjeve však tréneri robili všetko pre to, aby aj Moroz o niečo podrástol.

„Skúšali všetko možné. Zobudili ma o šiestej ráno, priviazali na hrazdu a musel som na nej visieť desať minút. Alebo v noci ma viazali k posteli rukami a nohami. Tiež som musel skákať so závažím. Preto pre mňa potom nebol žiadny problém vysoko sa odraziť od zeme. Mal som veľmi silné nohy, bol som rýchly a mrštný.“

Budkovce za neho pýtali milióny

Jeho stropom bola druhá najvyššia súťaž, prvú ligu neokúsil, aj keď záujem o neho mala košická Lokomotíva.

„Bolo to ešte v čase, keď som chytal za Budkovce. Klub však za mňa pýtal veľké peniaze, tuším, že tri milióny korún, čo Košičanov odradilo. Lokomotíva vtedy našla iného mladého brankára – Mareka Rodáka,“ prezradil Moroz, ktorý vo svojej kariére rád spomína budkovské obdobie aj michalovský postup do druhej ligy.

Prečo sa po skončení kariéry nevrátil späť do rodnej krajiny a rozhodol sa ostať na Slovensku?

„Na Ukrajine nebola najlepšia situácia, tak som napokon zotrval na Slovensku. Domov však chodím pravidelne, tak dva razy do roka, po novom roku aj v lete. Do Kyjeva to mám z Michaloviec 900 km. Otec stále žije v Korosteni a starší brat, tiež bývalý futbalista, sa usadil v Odese,“ konštatoval Vova, ktorý býva v Strážskom a z prvého manželstva má 27-ročného syna.

V súčasnom povolaní sa našiel, trénerská práca ho baví a napĺňa. „Toto som chcel robiť vždy. Teším sa, keď vidím rásť mladých chlapcov. Chcem z nich vychovať kvalitných brankárov. Aj teraz sú v klube viacerí veľmi nadaní gólmani, ktorí to môžu dotiahnuť ďaleko,“ dodal Moroz, ktorého rukami prešli aj Matúš Kira či Tomáš Dráb.

Prečítané: 5654x