Chytal proti Brazílii, má Zidanov dres. Spomienky sa vryjú do tela, vraví

Titanilla Bőd|20. sep 2020 o 08:50

Progres slovenských brankárov je badateľný, hovorí Molnár.

Bol impulzívny ako hráč aj ako tréner. Niektoré veci ho znechutili, ale futbal stále sleduje. S niekdajším brankárom Interu, Slovana, Košíc aj slovenskej reprezentácie LADISLAVOM MOLNÁROM sme sa zhovárali počas exhibičného zápasu starých pánov, v ktorom sa zhostil úlohy trénera.

Nedávno ste dovŕšili okrúhlu šesťdesiatku. Je futbal stále neoddeliteľnou súčasťou vášho života?

Venujem sa svojej malej štvorročnej dcérke a pracujem v civilnom sektore. Nevenujem sa futbalu.

Dávate si pauzu, alebo už sa k nemu nechcete vôbec vrátiť?

Začalo sa to pauzou, ale dosť ma vo futbale znechutili niektoré veci. V dnešnom čase nie je ľahké venovať sa futbalu, vidíte, v akom stave sa nachádza spoločnosť. Šport a kultúra sú na pokraji záujmu a je dosť ťažké nájsť motiváciu. Pozriem si nejaké zápasy, chodím do televízie komentovať, keď ma pozvú, no to je všetko. Ale, samozrejme, mám prehľad o tom, čo sa deje.

Čo hovoríte na posledné výkony slovenskej reprezentácie proti Česku a Izraelu?

V súkromí si zanadávam, zahreším, ale verejne som nezvykol nikoho kritizovať. No po zápase s Českom som spravil výnimku a podľa mňa som bol oprávnene kritický. Ten výkon bol neadekvátny. V Izraeli som videl mierne zlepšenie, ale treba povedať, že aj súper bol iný.

V čom vidíte príčiny tohto výkonu?

Všetko ovplyvňuje aj celosvetová situácia v súvislosti s koronavírusom, ale v takom istom režime pracujú aj iné mužstvá. Ja skôr vidím príčinu v tom, že v reprezentácii je slabá konkurencia. Keď vypadnú dvaja či traja hráči, nie sme schopní ich adekvátne nahradiť.

Ako bývalého brankára vás však môžu tešiť aspoň výkony slovenských gólmanov.

Nielen ja ako brankár, ale aj iní experti musia vyzdvihnúť tento trend. Progres slovenských brankárov je badateľný. Na medzinárodnej scéne sa pohybujú štyria-piati veľmi kvalitní slovenskí brankári.

Je to vďaka tréningu alebo mentalite? Sú slovenskí brankári v niečom iní, ako ostatní hráči?

Potrebujete do toho dať všetko. Brankár musí mať rád tréning, musí byť psychicky silný, musí milovať tvrdú prácu. Brankársky tréning bolí, brankár musí vedieť znášať bolesť. Kto sa s tým dokáže popasovať, má šancu napredovať. Samozrejme, dôležitý je aj talent.

Vy ste sa ako stali brankárom?

Náhodou. Keď som mal dvanásť rokov, mali sme žiacke mužstvo a zložili sme sa po dvadsať korún na dresy. Mne sa neušiel dres, tak mi kamarát mi doniesol starý brankársky dres. Neviem, či patril jeho otcovi alebo dedovi, ale mal som v ňom trikrát vyhrnuté rukávy… Postavil som sa teda do bránky. Navyše, môj otec bol tiež brankár v nižších súťažiach a dával mi prvé lekcie. Tak mi to prischlo. Priznám sa, najprv som s tým nebol veľmi stotožnený, najmä preto, lebo prvé tréningy naozaj boli o bolesti. Ale dokázal som to prekonať a preto som sa posunul ďalej.

Kariéru ste začínali v Nitre, chytali ste za Inter, Slovan i Košice. Ktorá je vaša najkrajšia spomienka z čias aktívnej kariéry?

Tých je veľa. S reprezentáciou sme hrali proti Brazílčanom na ich pôde vo Fortaleze, pred 80-tisíc divákmi... Hral som zápasy v Lige majstrov, s Manchester United, s Juventusom Turín... To sú zážitky na celý život, ktoré sa vám vryjú do tela a ostanú tam do konca života.

Svoj prvý reprezentačný zápas som odohral proti Francúzom. Keď sme nastupovali, stál vedľa mňa Eric Cantona. Prichytil som sa, že sa s obdivom naňho pozerám a hovorím si: „Ja tu stojím vedľa legendárneho hráča a idem si s ním merať sily...”

Bolo veľa pamätných zápasov, nedá sa vypichnúť jeden. V Slovane som získal prvý titul, a následne druhý, v Košiciach podobne, najprv prvý historický, potom sme ho zopakovali. Chvalabohu, za moju kariéru bolo viac krásnych zápasov. To ma aj dosť napĺňa, že nemusím spomínať len na jeden. Posledných štyri až päť rokov kariéry znamenalo naozaj vrchol.

Pýtajú sa vás ešte na tie zápasy? Zvyknete o nich rozprávať dcérke?

To nie, ešte sa o to nezaujíma. Možno, keď bude staršia, tak si na YouTube vyhľadá nejaké momenty. Možno jej mama povie, kto bol jej ocko. Ale v kruhu priateľov z času na čas prídu zvedavé otázky: „Ako to bolo, vtedy, keď…?” Potom sa príjemne porozprávame, dáme si pivko, vyfajčíme cigaru, a život ide ďalej. Je dobré, keď má človek veľa pozitívnych spomienok.

Ladislav Molnár.
Ladislav Molnár. (Autor: Titanilla Bődová)

S kým ste si vymenili dres, keď ste hrali v Lige majstrov?

V zápase s Manchester United som si ako brankár vymenil dres s Petrom Schmeichelom, a keď sme hrali doma s Juventusom, tak so Zinedinom Zidanom. Ale nemám ich nikde vyložené, sú v škatuli.

Pritom tie dresy môžu mať veľkú hodnotu…

Ani nie, dnes si už môžete zadovážiť aj Ronaldov aj Messiho dres.

Ale nie originál.

To je pravda, ale dnes sa ťažko dá rozoznať fejk od originálu.

Keď ste sa dali na trénovanie, vnímali ste futbal inak ako hráč?

Veľmi nie. Bol som impulzívny ako hráč, dal som najavo svoje emócie aj ako tréner. Často ma za to potrestali.

Ľutovali ste potom svoje výbuchy?

Veľakrát už áno. Ale v tom zápale sa človek ťažko udrží a ja som bol ťažko udržateľný.

Ladislav Molnár ako tréner Banskej Bystrice v roku 2007.
Ladislav Molnár ako tréner Banskej Bystrice v roku 2007. (Autor: TASR)

Začali ste s tým, že vás vo futbale veľa vecí znechutilo. Môžete to konkretizovať?

Pôsobil som v slovenskej i českej lige, trénoval som od tretej až po prvú, všetky možné súťaže. Na trénerské remeslo mám tiež pekné spomienky. Ale rozladí ma nesprávny prístup, je jedno, či ide o hráča alebo o funkcionára. S hráčmi si lepšie poradíte, porozprávate sa s nimi. Ste ich nariadený, máte dosť pák na to, aby ste si s nimi vedeli poradiť. Hráčom som dával pokuty len výnimočne. S funkcionármi však bolo niekedy veľmi ťažké nájsť spoločnú reč.

Hovorili vám do zostavy?

Aj takí sa našli, ale mám na mysli celý súbeh okolností vo futbalovom klube. Nedá sa vypichnúť len jedna jediná vec, je to o tom, ako je to nastavené. Keď sa to zle nastaví, potom sú problémy.

Ak by ste teraz dostali nejakú trénerskú ponuku, zvažovali by ste ju?

Musel by som dlho zvažovať. Priznám sa, že by som sa jej nebránil, ale musela by byť naozaj seriózna. Ja som realista, netlačím na pílu. Keď má prísť niečo, príde, a keď nie, život ide ďalej.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Futbalnet»Chytal proti Brazílii, má Zidanov dres. Spomienky sa vryjú do tela, vraví