Na vrchole slávy sa mu vyhrážali. Bývalý kanonier trénuje štvrtoligistu

Jeho meno je navždy späté s Rimavskou Sobotou, momentálne je však trénerom štvrtoligovej Tornale. Niekdajší kanonier JOZEF PISÁR (49 r.) hovorí, že kariéru mu zničil neschopný lekár.

Ak sa na hociktorom slovenskom štadióne spomína Rimavská Sobota, ľudia zvyčajne ihneď zareagujú: Jožko Pisár! Uvedomujete si, že ste stále takto spätý s rimavskosobotským futbalom?

Niektorí ma naozaj poznajú, o tom som sa zopárkrát už aj sám presvedčil. Robím vo firme, ktorá obchoduje so športovými vecami, a keď niekam zavolám a predstavím sa, hneď sa ma spýtajú, či som ten futbalový kanonier z Rimavskej Soboty.

Boli ste najlepším strelcom v tretej a potom i v druhej lige. Vtedy vládol na Gemeri futbalový ošiaľ. Ako si na to spomínate?

Tréner Karol Kisel dal dokopy veľmi dobrú partiu, taký kolektív som už potom nikdy nezažil. Postúpili sme z tretej ligy, potom o rok neskôr aj z druhej. Základom úspechu bola práve partia. Neboli žiadne skupinky, ak sme išli von, tak išli všetci, keď sme oslavovali, tak oslavoval celý tím. Stále sme držali spolu. Vtedy mladí ľudia brali futbal inak, každý zostával ešte po tréningu, robil sám na sebe. Teraz to už nevidím.

Ako sa z vás stal vychýrený strelec?

Asi som to zdedil po otcovi. Tiež hral v útoku, aj keď len v nižších súťažiach. On bol agresívny útočník, obrancov aj dokopal, ale bol rýchly, navyše ľavák. Nejaké veci ma naučil na dedine, potom si ma v maďarskej škole v Rimavskej Sobote všimol telocvikár Tibor Tóbisz a zobral ma na štadión.

Pri ňom som vyrastal, a odvtedy ma už každý tréner stále dával do útoku. Po tréningoch som zvyčajne zostával s chlapcami, oni mi centrovali a ja som zakončoval. Najradšej som však mal nájazdy, keď som išiel sám na brankára. Neskôr som si obľúbil aj trestné kopy.

V roku 1996 ste s Rimavskou Sobotou vybojovali historický postup do najvyššej súťaže. Aké máte spomienky na to obdobie?

Pamätám si, že fanúšikovia prišli pred činžiak pri dvojprúdovke, kde som vtedy býval a skandovali moje meno. Bolo to zábavné. Rimavská Sobota predtým nikdy nehrala vyššiu súťaž, ale keď sa stal hlavným sponzorom Ladislav Sedmák, mužstvu sa začalo dariť. Ľudia prichádzali na futbal aj z okolitých dedín, na zápase bolo šesť-sedem tisíc ľudí, s veľkými súpermi aj viac.

Historicky prvá sezóna Rimavsksoboťanov v prvej lige vyvrcholila zápasom s Trnavou. Spartak ako líder tabuľky už plánoval majstrovské oslavy, lenže prekvapujúco prehral 2:1 gólom Vrábela v nadstavenom čase a majstrom sa stali Košice. Bol to najpamätnejší zápas vašej kariéry?

Určite. Vedeli sme, že príde veľa ľudí, bol to veľký zážitok. Museli sme vyhrať, ešte sme bojovali o záchranu, nesmeli sme sa pozerať na to, ako dopadnú súperi. Chceli sme zvíťaziť, išli sme za svojím cieľom a, chvalabohu, to dopadlo dobre. Myslím si, že v Rimavskej Sobote už nikdy nebude na futbale 15-tisíc ľudí ako vtedy.

Po sezóne ste boli najžiadanejším slovenským hráčom, záujem o vás mal Slovan Bratislava i Trnava, spomínalo sa zahraničie. Nakoniec ste však zakotvili v Bardejove.

Vtedy som zažil aj smutné a nepríjemné veci. Dostával som telefonáty, že keď odídem z Rimavskej Soboty, tak ublížia mojej rodine. Riešil som to aj na polícii, ale nikdy nenašli, kto to mohol byť. Asi volal z telefónnej búdky. Mal som vtedy veľa ponúk. Oslovili ma z Olomouca, ohlásilo sa Brno, zo slovenskej ligy Slovan, Trnava i Košice.

Dlho som váhal, bol som vystrašený z tých telefonátov. Ale cítil som to tak, že už sa chcem posunúť ďalej v kariére. Nakoniec dal najlepšiu ponuku Bardejov, zaplatili za mňa desať miliónov korún. Vtedy som ešte nevedel, že za tým stáli Košice. Po roku som mal odísť do Košíc, aj som odišiel, ale už som bol zranený. Takmer som musel ukončiť kariéru.

Čo sa presne stalo?

Mal som veľké problémy s kolenom. Pred zápasom i v polčase mi pichali injekciu, ale aj tak som nevydržal do konca, v 75. minúte ma museli striedať. Na druhý deň koleno vždy hrozne opuchlo, musel som ísť do nemocnice, kde mi z neho vyťahovali vodu.

Doktor v Bardejove mi tvrdil, že to sú len natiahnuté väzy, je to len trošku zapálené, vylieči sa to injekciami a liekmi. Veril som mu, ale v skutočnosti som mal odpadnutý meniskus a to mi rozbilo celé koleno. Už som tam nemal chrupavku. Spravil som chybu, že som nešiel hneď za lekárom, čo ma operoval prvýkrát.

Myslíte si, že nebyť toho zranenia, mohli ste dosiahnuť viac?

Mojím manažérom bol vtedy Juraj Vengloš, po sezóne v Bardejove mi vybavil angažmán v Las Palmase. Mal som tam ísť bez skúšok, len na lekárske testy. Vtedy hrali síce druhú ligu, ale v nasledujúcej sezóne postúpili. To by bola pre mňa výzva aj motivácia, rád by som to skúsil. Lenže nakoniec som ani neodcestoval.

Bol som v najlepších rokoch, ešte tri roky by som tam určite mohol hrať a rásť. Predsa, je to iná liga, iná úroveň a mentalita. Vtedy som sa s tým lekárom aj veľmi pohádal, zničil mi kariéru, aj v Španielsku, aj v reprezentácii.

V reprezentácii ste odohrali štyri zápasy, hoci po sľubnom rozlete si mnohí mysleli, že z vás bude hviezdny útočník národného tímu.

Prvú pozvánku som dostal ako hráč Rimavskej Soboty, na jeden zraz som ešte išiel aj z Bardejova, ale už aj vtedy som sa trápil s kolenom. Neskôr som už pozvánky musel odmietnuť, nevedel som ani zohnúť koleno, nieto ešte hrať. Keď som prestúpil do Košíc, rok som nehrával, doktori mi vraveli, že môžem zabudnúť na futbal. Ani neviem, ako som sa vrátil.

Doktor Pavel Malovič mi poradil, aby som nebehal, ale veľa bicykloval, z Rakúska mi objednával špeciálne prášky na obnovenie chrupavky. Vďaka tomu som ešte mohol hrávať druhú ligu v Rimavskej Sobote, ale na najvyššiu súťaž by som už nemal, ani rýchlostne, ani zdravotne. Stále som na koleno musel dávať náplasti proti bolesti.

Ale napokon ste hrávali druhú ligu do štyridsiatky.

Treba mať aj kúsok srdca. Nechcel som ešte končiť, ale už to nebolo také, ako kedysi. Hoci aj vtedy som mal ešte dobré zápasy. Mám doma aj videá, ale staré VHS-ky si už teraz ani nemám ako pozrieť.

Mali ste rituály pred zápasom?

Mal som ich viac. Celý týždeň pred zápasom som sa sledoval, čo mi robí dobre a potom som to robieval pravidelne. Deň pred stretnutím som mal väčšinou hovädzie mäso s ryžou, k raňajkám som si dal veľa medu, pred výkopom kávu.

Pred zápasom som nikde nechodil, oddychoval som, ale po zápase sa oslavovalo. Je to úplne normálne, tešili sme sa z víťazstva, išli sme si niekam sadnúť. Ale v pondelok prišiel každý na tréning a trénoval na sto percent, nikto sa neulieval.

Po skončení kariéry ste sa stali športovým riaditeľom rimavskosobotského klubu. Ako hodnotíte to obdobie?

Štyri a pol roka som tu držal druhú ligu, takže zo športového hľadiska to hodnotím pozitívne. Ale nebol som spokojný s tým, ako to fungovalo. Darmo tu bola dozorná rada, keď nebola nápomocná. Očakával som väčšiu podporu, ale musel som všetko riešiť sám. Moja hlavná úloha bolo zháňanie peňazí. Chodil som ako žobrák a prosíkal som, aby nám niečo dali.

Nebol som spokojný ani s tým, ako mesto podporovalo klub. Stále tam bol boj medzi primátorom a poslancami a prenášalo sa to aj na futbal, aj keď my sme za to nemohli. Mali sme málo peňazí, na druhú ligu stotisíc eur, ale udržal som ju. Po mojom odchode klub dostával viac peňazí z rozpočtu, ale hrá len tretiu ligu.

Potom ste sa dali na trénovanie. Ktorý tréner vás najviac inšpiroval?

Veľa som sa učil od Juraja Szikoru. Veľmi veľa sme sa rozprávali o futbale.

Máte nejaký trénerský sen?

Stačia mi nižšie súťaže, určite by som nechcel ísť do vzdialenejšieho mesta, chcem byť s rodinou. Najprv ma oslovili Fiľakovčania, ktorí sa vtedy zachraňovali v tretej lige. To sa aj podarilo. Prišla nová sezóna, trochu sa obmenil káder, nemali sme ani výsledky, tak som odišiel.

Dostal som ponuku z Poltára, kde vtedy hrali štvrtú ligu, boli na prvom mieste. Prišiel som k mužstvu v zime, aj sme postúpili, dobre sme rozbehli tretiu ligu. Lenže náš sponzor neúspešne kandidoval za primátora a všetko sa zmenilo. Už nechcel dávať toľko peňazí na futbal, dohodli sme sa, že nebudem pokračovať pri mužstve, nemalo by to význam.

Momentálne trénujete štvrtoligovú Tornaľu. Ste spokojný?

V Tornali žijú futbalom, som prekvapený, ako disciplinovane chodia hráči na tréningy. Na mojich predchádzajúcich pôsobiskách sa stávalo, že boli len ôsmi, tu mám stále pätnásť-šestnásť futbalistov. Pristupujú k tomu zodpovedne, berú to poctivo, neodfláknu ani jeden tréning.

Preferujete ako bývalý kanonier útočný futbal?

To závisí aj od súpera. Vždy si pozriem aj video, ale väčšinou hráme na jedného útočníka, v systéme 4-1-4-1.

Ako prežívate, keď niekto zahodí veľkú šancu? Pomyslíte si, že vy by ste skórovali?

Určite. Moji zverenci niekedy strácajú úplne ľahké lopty, alebo zle spracujú loptu. To ma trochu vytáča. Snažím sa ich učiť, aby hrali rýchlejšie, na tréningoch hráme na dva či na tri dotyky. Oni chcú rozohrávať veľmi pomaly a keď sú pod tlakom, ľahko im zoberú loptu. Najmä pred bránkou. Kúsok sa už zlepšili, ale máme ešte pred sebou veľa roboty.

Vedia hráči, kto je ich tréner?

Pravdaže. Keď hráme bago a náhodou mi dajú jasle, už sa vytešujú, že sa im to podarilo proti bývalému reprezentantovi. Potom ich trochu v bagu premastím a stíchnu. Občas s nimi aj zatrénujem, ak kolená dovolia.

Neťahá vás to ešte na ihrisko?

Raz si myslím, na čo sa už trápiť, ale niekedy, keď fanúšikovia vykrikujú, že by som mal nastúpiť, tak si pomyslím, že možno by som sa v tej súťaži nestratil. Rozdávať lopty v strede poľa, kolmými prihrávkami vysunúť útočníka, to by mi ešte šlo. Ale piatky chodievam hrávať so starými pánmi, objavili sa tam aj nejakí dvadsaťroční, takže tých naháňam.