13.11.2020, Róbert Andrejov

Aj po šesťdesiatke patrí k najlepším, na ihrisku však musí počúvať vlastného syna

13.11.2020, Róbert Andrejov
Hráva v jednom tíme so synom, ktorý nosí kapitánsku pásku.
image
Nestarnúci Ján Adamčík (vpravo) v zápale boja. Nastupuje aj za starých pánov Michaloviec.
Autor: Róbert Andrejov

BUDKOVCE. Je už v dôchodcovskom veku, ale po ihrisku behá ako tridsiatnik. Do vrecka strčí aj hráčov, ktorí mu môžu byť vnukmi. Futbalový nezmar Ján Adamčík aj ako 64-ročný bez problémov zvláda najvyššiu okresnú súťaž. 

Nedávno ho pribrzdilo vážne zranenie, ale ani to ho neprinútilo rozmýšľať nad definitívnym ukončením kariéry. Práve naopak, tri mesiace po operácii členka už behá či bicykluje a pripravuje sa na návrat na trávniky.

Prehovoril ho legendárny Štafura

Rodák z Budkoviec momentálne pôsobí v FK Žbince, mužstve hrajúcom šiestu ligu spadajúcu pod ObFZ Michalovce. Keď sme sa ho na úvod opýtali, čo ho ešte stále drží pri futbale, vymenoval hneď niekoľko dôvodov.

„Prvý je ten, že stále na to mám. Okrem toho cítim potrebu mladým hráčom pomôcť. Nie sú vyhratí a chýbajú im skúsenosti. Nepáči sa mi, že majú veľké výkonnostné výkyvy, rezervy v kondícii a celkový prístup k futbalu. Pravdou však je, že súčasná doba je iná ako tá, keď som bol mladý ja. Teraz to už chlapcov na ihrisko veľmi neťahá. A po ďalšie, hrám ešte pre to, že o moje služby je záujem. Nikdy som sa do žiadneho klubu nenúkal. Vždy som hral iba tam, kde ma chceli,“ rozhovoril sa Adamčík.

Nad koncom kariéry sa už zamýšľal viackrát. Prvý raz chcel zavesiť kopačky na klinec ešte na konci 80. rokov, keď mal tesne po tridsiatke.

„S Budkovcami som vybojoval postup do II. SNL, ale trénerovi Jozefovi Štafurovi som povedal, že sa už na takúto súťaž necítim. Napokon ma prehovoril. Potom to bolo na vážkach okolo roku 1990, kedy som bol bez udania dôvodu vyradený z kádra. Klub ma nikde nechcel pustiť a vyzeralo to, že si už nikde nezahrám.“

S Budkovčanmi, našťastie, našli spoločnú reč funkcionári Lastomíra, a tak mohol hrávať naďalej.

image
Budkovský tím v sezóne 1982/83. Ján Adamčík je v dolnom rade druhý zľava.
Zdroj: archív Jána Adamčíka

Trikrát do týždňa chodí behať

Teraz sa však už veľmi na ihrisko netlačí. Keď ho však žbinský kormidelník Radovan Melník potrebuje, vždy sa na neho môže spoľahnúť.

„Je aj trošku smutné, že ešte musím hrať v takom veku. A nie som jediný, je nás veľa. Mladým však chýba kvalita a keď ich tréner posadí na lavičku, hneď sa nahnevajú. Keď už budem vidieť, že som na trávniku na príťaž, tak skončím,“ povedal bývalý hráč Vrbovca, Zalužíc či Dúbravky, ktorý jednu sezónu strávil aj v Zemplíne Michalovce, kde okúsil I. SNL, teda druhú najvyššiu súťaž v Československu.

„Mohol som tam ostať aj dlhšie, nechcel som však prísť o svoje zamestnanie. Na ten rok mi ostali pekné spomienky, boli sme výborný kolektív, ale ja som mal iný pohľad na život,“ pokračoval Adamčík, ktorý dlhé roky pracoval v autoservise.

Keď má čas, chodí si zahrať aj za starých pánov Michaloviec. Veľký bojovník, ktorý neodtiahne nohu zo žiadneho súboja, za svoju futbalovú dlhovekosť vďačí nielen vzorovej životospráve.

„Veľa behám. Možno tak trikrát do týždňa, od šiestich do desiatich kilometrov. Tiež aj bicyklujem. Kondične sa teda cítim veľmi dobre.“

Diváci mu začali tlieskať

Mimochodom, beh je ďalším jeho veľkým koníčkom. Absolvoval plejádu bežeckých podujatí.

„Štyrikrát som zabehol Michalovský polmaratón aj Hámorskú dvadsiatku. Od roku 2004 som nevynechal ani jednu Horovskú desiatku, ktorá sa vždy koná na Silvestra. Tohto roku ju však pravdepodobne vynechám, keďže pre pandémiu koronavírusu sa zrejme neuskutoční,“ konštatoval Adamčík.

Súperovi fanúšikovia na to, že aj so šiestimi krížikmi na chrbte stále hráva, reagujú všelijako. Neprajníci ho posielajú do futbalového dôchodku, väčšina ho však obdivuje.

name
Všetci sa rozutekali, veľký srdciar ostal. Raz je v bráne, inokedy v útoku
Futbal bol na pokraji zániku.

„Pred pár rokmi som ešte hral piatu ligu. Keď sme prišli do jednej obce v Trebišovskom okrese a hlásateľ do mikrofónu povedal, koľko mám rokov, tak diváci začali tlieskať. Alebo predvlani po jednom zápase ku mne pristúpil delegát a hovorí mi: Bol si najlepší hráč na ihrisku.“

Na trávniku dlhé roky nastupoval na iba poste pravého obrancu. Časom mu však tréneri našli aj iné miesto v zostave.

„Napríklad v Zalužiciach som nastupoval ako predstopér. Teraz v Žbinciach dokonca hrám v strede zálohy, ale nemám problém zaskočiť na stopérovi. Kde ma tréner potrebuje, tam nastúpim,“ prezradil matador, ktorý nemá žiadny problém so vstávaním z postele deň po zápase. „Ani s tým, že dva dni po sebe odbehnem desať km.“

V stredu operovali syna, v nedeľu jeho

V Žbinciach hráva aj so svojím 35-ročným synom Martinom, ktorý je kapitánom mužstva. Nuž, na trávniku asi musí otec počúvať syna.

„Maťo je taká rarita. Dlho futbal hrať nechcel a nevedel som ho k nemu donútiť. Začal ho hrať až vtedy, keď sa druhý syn Janko, ktorý je o štyri roky mladší, vrátil z pôsobenia v michalovskom doraste. Všetci traja sme si zahrali za Budkovce. Teraz je do futbalu zažratý, patrí k najlepším na ihrisku,“ pochválil staršieho syna.

Všetko nasvedčuje tomu, že klan Adamčíkovcov sa opäť stretne v rovnakých farbách, lebo Žbinčania aktuálne riešia prestup Jána juniora z Rakúska.

Mimochodom, v žbinskom tíme je ešte jeden hráč s menom Ján Adamčík, ktorý má 19 rokov. Je to však iba menovec.

Adamčík starší ani jeho syn Martin v tejto sezóne ešte nezasiahli ani do jedného súťažného zápasu. Obaja sa v letnej príprave zranili. Iróniou osudu je, že boli obaja boli operovaní v priebehu pár dní.

„Je to veľmi zaujímavý príbeh. Najprv si Martin odtrhol predný krížny väz v kolene. V stredu išiel pod skalpel a o dva dni na to som išiel po neho do michalovskej nemocnice. Ešte som sa primára Maroša Eľka zo žartu opýtal, že čo tí mladí nič nevydržia, keď majú toľko zranení? A v nedeľu som ležal na rovnakej posteli ja a operoval ma ten istý doktor. Ja som si totiž privodil trieštivú zlomeninu členka."

Prečítané: 5612x